Človek čo verí. Čomu verí, to sa dozviete ak si prečítate to čo píšem. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Nadišiel čas, opustiť vás,nevládzem už viac niesť svoj kríž.Prichádza víchor, poprosím ticho, kat ohlásil príchod, hudbu stíš.Život je dar, aj keď žil som jak otrok, zomriem jak kráľ, to si píš.Oprátka čaká, poprava láka dav, konečne našiel som svoju skrýš.
Minule som si v televízii pozrel film s názvom Pojedač hriechov. Dalo by sa u neho čo to rozoberať. Ja ho rozoberať nebudem. Tento film však ma nútil zamyslieť sa a zalistovať v Písme, čo sa tam vlastne o hriechu a odpustení spomína.
Každý rímokatolík čo navštevuje kostol, iste pozná vetu: Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo a moja duša ozdravie. Tá veta pochádza z ôsmej kapitoly Matúšovho evanjelia a je pre liturgiu trošku pozmenená vo slove duša namiesto sluha. Chcem máličko rozobrať tento určite známy príbeh všetkým kresťanom.
Drahí bratia a sestry v Kristovi, pamätám si ako keď som pred tromi rokmi navštívil kostol a ani som poriadne nevedel ako sa modliť, či čo sa deje pri omši. Bolo to vtedy, keď som uveril v Ježiša. Začal som teda chodiť v nedele na omše a ako som tak počúval kázne, boli trpké pre mňa a ťažké na prijatie. Pýtal som sa vnútri, kto môže toto dodržiavať? Kto dokáže dnes takto žiť? To je predsa nemožné.
