Všetci budú spokojní, hlavne neúnavný a nekompromisný propagátor a protagonista mieru a pokoja mierotvorca Pele, a isto iste aj Ivan Korčok pochopí, na akej strane civilizačných hodnôt treba stáť. Takže budovanie krajších začiatkov môže konečne začať.
Nie je to síce taký úplný klasický mier, ide len o akýsi (z)mier. O (z)mier nanajvýš potrebný, ujednaný na prahu nešťastných a nechcených udalostí, z ktorých ťaží silnejší, ktorý určuje podmienky. Ide o taký ruskij (z)mier :
https://blog.sme.sk/miroslavdanis/spolocnost/ruskij-z-mier
Ujednaný a podpísaný bol nie na pôde najvyššej a neutrálnej (neutrálna a najvyššia bude asi až potom, keď po nej bude chodiť sám Pele a sám) „pri okrúhlom stole“ – apropo vedel by tento „štátnik“ vysvetliť svoju bystrú otočku na opätku o 180° s argumentom, že „ešte nedozrel čas“ – pod dohľadom dvoch prezidentov, ale v parlamente, kde čas už bol zrazu nanajvýš zrelý. Spečatením bolo prijatie uznesenia všetkými prítomnými poslancami NR SR.
Uznesenia proti nenávisti a násiliu, uznesenia, ktoré vyzvalo všetky politické subjekty, médiá či mimovládky, aby rešpektovali výsledky demokratických volieb a nešírili nenávisť voči Ficovej vláde, či iným legitímne zvoleným ústavným činiteľom a verejne činným osobám. Ich výsledkom totiž môžu byť aj takéto nenávistné trestné činy.
Super, tak to má byť, všetci (slušní a normálni) sme vo všeobecnosti a v princípe za. Len sa pýtam, prečo sa „normálnosť a proklamovaná slušnosť“ dostavila až teraz. Kde boli tieto hodnoty, kde boli všetci protagonisti nenásilia a lásky k svojmu blížnemu, keď zastrelili Juraja a Matúša pred Teplárňou, keď mafiánsky popravili Jána a Martinku, kde boli všetci tí slušní a normálni, keď uniesli syna prezidenta Michala Kováča a následne zavraždili Róberta Remiáša, keď bola zbitá Hedviga Malinová a zavraždený Daniel Tupý, keď bol vládny špeciál zneužitý na únos vietnamského občana, keď bol zavraždený Ernest Valko a podivne „odídený“ z tohto sveta Ján Langoš, kde boli všetci títo spravodliví, keď pani prezidentka dostala výhražnú nábojnicu (obdobne ako bývalá pani premiérka Iveta Radičová), keď jej niekto narúšal súkromie a ohrozoval ju priamo vo svojom dome, keď bola šikanovaná a ohrozovaná jej dcéra ? No dobré ráno stará mama...
To už sme skutočne zabudli (alebo si len nechceme pamätať), že mráz prichádza z Kremľa a nenávisť prichádzala kontinuitne zo Súmračnej (aj) a predtým z Tomašíkovej ? To si už skutočne nepamätáme tie nenávistné denné statusy na sociálnych sieťach, tlačovkách, to neustále obviňovanie a odvolávanie predstaviteľov vtedajšej moci, organizovanie referenda na predčasné voľby (to nebolo nerešpektovanie výsledku demokratických volieb ?), zvážanie ľudí autobusmi na ich vulgárne protivládne mítingy, to neustále šírenie ohňa, lávy a síry ? Všetko to, čo viedlo k nenávisti a nevraživosti, k rozdúchavaniu vášní (čo vy nato najzúrivejší ideológovia jediného správneho Smerovania ?). To bolo v poriadku, to bolo všetko OK a v súlade s dobrými mravmi ? A zrazu uznesenie, kde je akoby jednoznačne deklarované že súčasná opozícia, médiá, mimovládky, občianska spoločnosť... teda všetci, čo nejdú v jednom šíku a Smere, Hlase a Národnom prúde, majú svoje krvavé paprče (Taraba + Blaha) a zodpovednosť v atentáte na premiéra a kde sa teda zaväzujú (a vlastne podpisujú bianco šek), že nebudú šíriť nenávisť, dezinformácie a "strieľať premiérov"... Na politikov súčasnej vládnej garnitúry a ich "nezávislých a objektívnych" Infovojen sa to, samozrejme, nevzťahuje, keďže tam sa, ako ináč, skutok nikdy nestal. A že sa ani už nestane, to zariadia dvaja vyslanci a vierozvestci z východu –Šukaj a Eštók... Nemajú tak náhodou aj ONI precitnúť ?
Podpísali vlastne len ďalšie poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti (to prvé pre tých neskôr narodených bolo v časoch Husákovskej normalizácie, v decembri 1970 – asi bolo veľmi inšpiratívne chodiť sa klaňať na hrob tohto normalizátora), kde si občania tejto krajiny zase raz „dobrovoľne“ uznali, že kto nesúhlasil s bratskou sovietskou pomocou, bol kontrarevolucionár a samozrejme sa aj poukázalo na vinníkov, teda na tých, ktorí tú kontrarevolúciu spáchali. To, že sme sa stali kolaborantmi, už bolo však v poriadku... Michal Šimečka st. tú súčasnú (z)mierovú deklaráciu zhodnotil takto - „spoločenský zmier ponúkla koalícia výmenou za demontáž liberálnej demokracie“... Dúfajme, že tak ďaleko nezájdeme...
Áno boli by sme všetci radi, keby všetci, keby sme my všetci prijali a nastúpili na vlnu zmierenia. Lebo nič viac táto krajina nepotrebuje ako pokoj, kľud a normálny dialóg a rešpekt. Ale to sa musí týkať všetkých, BEZ VÝNIMKY ! Podaním rúk to začalo (tož dobro), ale na ťahu sú tí, ktorí držia páky a žezlo v rukách. Musia dokázať, že to zase nie sú len prázdne slová, len zase nejaká hra na mačku a myš, že to myslia úprimne, musia nasledovať činy a skutky. Nesmieme podľahnúť len ilúzii a ostať v naivite : „ničím nepodložený optimizmus je totiž akási slepá škvrna, ktorá zacláňa vo výhľade na démonov“ (Peter Schutz).
Lenže, ako sa hneď po štartovnom výstrele zdá, skutek utek. Ten (z)mier síce už aj hneď nastal, ale na ich spôsob. Miesto toho, aby stiahli všetky kontroverzné a nezmyselné zákony, ktoré rozdeľovali a stále rozdeľujú (a budú rozdeľovať) spoločnosť a urobili to, na čom sa "pro forma" uznesením v parlamente dohodli , že to tu skľudnia, tak si zase urobili, čo chceli a čo potrebovali a odignorovali zas celú opozíciu a pravidlá hry.
To je ten ich (z)mier každodenný v praxi - a čuduj sa svete, tá naša opozícia im to zase zhltla aj s navijakom - predvčerom si schválili Fond na podporu umenia a zákon na Ochranu prírody a krajiny, včera posunuli k zániku RTVS (aké signifikantné pre ten ich (z)mier - keď sa čítali k tomuto zákonu pripomienky opozície, tak tam v parlamente nebola (skoro) ani jedna koaličná noha - aká to príznačná ich "ústretovosť a zmierlivosť a úprimnosť a hľadanie (z)mieru a kompromisov"). Teda si schválili všetko to, za čo sme chodili sa vykričať na námestia, proti čomu sme protestovali. Tak neviem, na čo to teda bolo všetko dobré, keď terazky im úplne vyklidíme pole a všetko, za čo sme na tých námestiach bojovali, im dáme bez boja a skutočného odporu. Kde je teraz opozícia, mimovládky, médiá, kde sme my - celá občianska spoločnosť. Nerozumiem, na čo sa čaká. Kým precitne pán preceda ? A potom čo ? No potom už asi nič. Lebo dovtedy si oni v tom "(z)mieri" schvália všetko, čo potrebujú a bude vymaľované... Takto sa opozičná politika nerobí, takto sa vyspelá občianska spoločnosť nechová, takto normálne a slušné médiá a mimovládky nespia... To im skutočne dáme kľúče od miešačky len tak, budeme sa nato len prizerať, lebo ten prapodivný formálny "(z)mier ? Budeme sa len prizerať, ako nám postupne vykrútia krky ? (bo oni sa nikdy nezmenia, vytváranie permanentného obrazu nepriateľa - na tom je postavená (a aj vždy bola) ich „sociálna“ politika )...
Nikto nechce vojnu, nikto z nás nechce násilie. Ale to neznamená, že nebudeme oponovať, že si opozícia, médiá a mimovládky i občiansky sektor nebudú robiť svoju prácu.
ŽE BUDEME TICHO !!! Do psej matere, načo sme chodili na tie námestia. Teraz, ale i v r. 2018 a samozrejme a predovšetkým v '89-tom...
Nemôžeme len sklopiť uši a stiahnuť chvost a podpísať čokoľvek, čo nám podsunú a 100 dní ticho šúchať nožičkami, lebo teraz zase Eurovoľby ? Nemôžeme a nesmieme byť len ticho a kývnuť hlavou na všetko, len aby sme náhodou neboli označení za násilníkov a rozvracačov spoločnosti a republiky (aj taký zákon sme tu už za boľševika mali – Zákon na ochranu republiky). Opozičná práca v parlamente zjavne nestačí, nesupluje protesty (nebyť nich, tak tu už dávno máme nový trestný poriadok). Slušné občianske i opozičné protesty, silný a jasný hlas verejnosti (aj proti násiliu). A v rámci pravidiel. Viesť skutočný dialóg, vzájomne sa počúvať a rešpektovať. Valec sme podpisom uznesenia ešte nezastavili...
Chýba v opozícii prirodzený líder. (na Fica nikto nemá). Líder, ktorý by sa nebál vyhrnúť si rukávy a zabrať a keď treba, byť tvrdý a rázny, keď to situácia vyžaduje. Líder, ktorý by sa nebál buchnúť do stola, zvýšiť hlas a vyviesť túto krajinu z rozbúrených kalných vôd. Líder, ktorý by robil politiku slušne, ale zároveň rázne a nebojácne. A v pokore. Líder, ktorý by vedel hrať s rozdanými kartami vecne, trefne a hlavne účelne...
Snáď sa niekedy zadarí, snáď budeme mať niekedy takýto maják nádeje...
Ale jedno ponaučenie aj z tohto krízového vývoja som si zobral aj ja – my vieme síce niečo veľké začať, ale nevieme to nikdy dokončiť...
Nádej však stále žije, nesmieme sa jej vzdať...
