Teda aspoň v tej oblasti (ale samozrejme a bohužiaľ nielen v tejto), ktorú zdokumentováva malá vzorka fotografií na konci tejto úvahy. Táto malá mozaika fotografií zase raz odkryla statočnú a obetavú prácu lesníkov, konkrétne I.Svätojurskej akciovej spoločnosti (teda aspoň je to v jej urbariáte). Konkrétne zase raz pod Malým Javorníkom v oblasti Malých Karpát. Ak niekto, kto ešte minulý týždeň išiel po červenej turistickej značke v smere na pezinskú Babu či z nej peši alebo na bežkách, tak si spokojnosťou krochkal a vyžíval sa z bohatej nádielky Perinbaby. Užíval si krásnu bielu stopu, užíval si les, pohodu, čaro zimnej rozprávky. V sobotu však už bolo všetko ináč. Chlapci zase raz nelenili a ukázali opätovne, kto je tuná pánom... Rozryli bežeckú stopu, rozryli značkovaný turistický chodník na padrť. Načo nejaká empatia, nejaká pokora, nejaké zamyslenie sa nad tým, že les môžu a majú právo využívať aj tí „druhí“, nielen ONI. Chlapci (či už úmyselne, alebo neúmyselne) zaspali dobu. Už nie sme totiž v minulom storočí, dokonca sme v inom tisícročí – les nie je len zásobárňou drevnej hmoty, podstatne sa zmenila jeho funkcia – na rekreačnú, športovú a oddychovú činnosť. Hold chlapcom to nedochádza...
Myslím si, že každého zabolí, ak si pozrie zopár týchto fotografií, a tých, čo to zažívajú priamo v teréne, obzvlášť. Nejde tu teraz primárne o zničenú bežkovú stopu a aj jej okolia. To je sekundárne. V prvom rade ide o ochranu prírody a krajiny, o zdravé životné prostredie. Kedy už týmto chlapcom (a ich chlebodarcom) konečne dôjde, že netreba neustále len drancovať, ale predovšetkým sa starať. Ale nie starať sa o svoje kšefty, o plné kešene... Neviem, čo týchto „lesníkov“ na tej drevárine vo Zvolene učia, ale podľa toho ako to tu (a rozhodne nie len v týchto „našich“ Malých Karpatoch) vyzerá, tak im vtĺkajú do hláv asi len samé kubíky, kubíky a kubíky...
Na priamu otázku jednému z týchto aktívnych lesníkov dostal kamarát priamu odpoveď – štát si vyžaduje drevo... Osobne som si nevšimol, že by niekde stála budova s názvom ŠTÁT, alebo by na nejakých dverách kancelárie bola menovka ŠTÁT. A tam by ten jeho ŠTÁT určoval, čo kde treba. Štát sme predsa my. My všetci. A nie som si vedomý, že sme sa my všetci dohodli na tom, že toto a takýmto spôsobom treba...
Ale aký otec, taký syn. Niet sa teda čomu čudovať. Keď tento ŠTÁT riadia plukovníci, kapitáni, plagiátori, podvodníci, lobisti, mafiáni (aj so svojimi štetkami, ktoré šľapú až do najvyšších poschodí skorumpovanej, špinavej slovenskej politiky – Na Slovensku po slovensky a Kupredu ľavá...), keď si títo novodobí zbojníci urobili vlastný ŠTÁT v štáte, keď nám štát ukradli, nemôžeme očakávať, že to bude ináč aj na tomto lesníckom poli, či inom poli neoranom – vlastne skôr sa dá povedať - riadne zoranom. Robia títo výtečníci riadnu orbu, neustále zapriahajú svoje pluhy a robia slušné brázdy vo svoj prospech. A na občanov a životné prostredie a prírodu a krajinu zvysoka kašľú...
Je len na nás, či im to dovolíme, či im to budeme do nekonečna tolerovať...
