A to pri „vystupovaní“ z rýchliku (R 610 www.iZlato.sk) s príchodom 30.9.2017 o 19:58 na spomínanú stanicu. Vlak zastavil tak, že minimálne tri posledné vagóny boli mimo nástupišťa. Na to, aby človek (klient Železničnej spoločnosti Slovensko) zvládol ináč bežný úkon, by v tomto prípade potreboval minimálne odborný manuál tejto prepravnej spoločnosti, ako v takomto prípade postupovať. Lebo len ťažko bolo určiť a vybrať si spôsob, ako sa z vagónu dostať von. Rozmýšľal som o zlanení (keďže som išiel z hôr, lano bolo k dispozícii), alebo o zoskoku s padákom (ten som nemal). Nakoniec som skočil do tmy a do neznáma, našťastie bez ujmy. Pre pôsobivý filmový príbeh by boli aj zábery na ostatných (podotýkam starších cestujúcich – dôchodcov i pani dôchodkyne s kuframi), ako „voľným štýlom“ zliezajú „Mount Everest“. Je až neuveriteľné, ako bez mihnutia oka a bez akýchkoľvek zábran a škrupúľ nechá táto železničná spoločnosť trápiť svojich klientov a vôbec sa nestará o to, či sa im môže niečo stať, či nemôžu prísť k úrazu. Ak už za tie roky nevie správca a prevádzkovateľ tejto stanice dobudovať nástupište do potrebných rozmerov, tak by aspoň mohli v tých „ich“ vlakoch oznamovať cestujúcim, že kto by chcel náhodou na danej stanici vystúpiť, tak nech sa presunie najlepšie hneď k rušňovodičovi...
Chcel som sa o tom pobaviť hneď na mieste činu v dopravnej kancelárii s výpravcom, vedúcim..., ale to by sme nesmeli byť na raritnom Slovensku, kde na tejto stanici niečo takéto neexistuje. Okrem pokladni ani ťuk. Tu sa vlaky pristavujú a odpískavajú si to samé...
A keď už sme u tých rarít, tak ešte jedna do vienka. Novopostavená budova stanice Púchov. A to nie hocijakej, bezvýznamnej stanice. Rovno prestupnej a ešte k tomu aj medzinárodnej. Keď tam uviaznete, tak treba mať na pamäti, že aj s patričnými zásobami. Žiadny bufet, žiadna reštaurácia, žiadne občerstvenie. To, čo tam bolo kedysi dobré, potrebné a plnilo svoj účel, je fuč. Odstavený „reštauračný“ vagón na slepej koľaji vedľa staničnej budovy, či reštaurácia s priľahlým bufetom s výbornými buchtami, koláčmi v staničnej budove sú len spomienkami. Hladný, smädný môžete vytrvať, alebo sa vydať na ďalšiu túru do mesta.
Nuž zase raz múdre, duchaplné a geniálne rozhodnutie...
Nestačí sa stále len prostredníctvom vašich ampliónov, milá Železničná spoločnosť Slovenska, ospravedlňovať za neustále meškanie vašich vlakov, treba sa o cestujúcich postarať aj mimo nich. Aj to je vaša povinnosť, aj to sú služby, ktoré máte nielen ponúkať, ale i zabezpečovať...
V tejto súvislosti ma napadol vtipný a veselý film z dielne Jula Satinského a Milana Lasicu - Konečná nevystupovať. Julo s Milanom určite ani netušili, že toto môže byť aj niekedy "normálna" realita na slovenský spôsob. Na spôsob : BRATISLAVA VINOHRADY - NEVYSTUPOVAŤ !
