Prijmite symbolickú kytičku (len nie klinčeky, ako vraví jedna z mojich kamošiek, ktoré mám vďaka Smečku :-), za to, čo pre nás, pánov tvorstva (teraz sa zasa čertí druhá :-) počas celého roka robíte.
Všetky naše mamy, manželky, dcéry (teda ja v týchto kategóriách som si zatiaľ vystačil vždy po jednej), ďalšie rodinné príslušníčky, spolužiačky, kolegyne a kamarátky (tu zasa bol ku mne osud žičlivý, obzvlášť ako kantor v ženských kolektívoch od čias štúdií už pomaly viem aj štrikovať :-), všetkým vám patrí jedno obrovské ĎAKUJEME!
Ešte než začneme tento sviatok farbiť ideologickými nátermi, pozrime, čo hovorí wikipédia
Medzinárodný deň žien (často označovaný skratkou MDŽ), pripadajúci každoročne na 8. marec, je medzinárodne uznávaný sviatok stanovený OSN k výročiu štrajku 40 000 newyorských krajčírok v roku 1908. Tieto bojovali za zrušenie desaťhodinového pracovného času, proti nízkym mzdám a zlým pracovným podmienkam.
(pre viac podrobností rozkliknite odkaz vyššie. Len doplním, že v ČR je 8.marec od roku 2004 významným dňom).
Chcem dodať, že chápem skeptické názory na tento sviatok. Ba až vlny odporu.
Len dnes pri webových gratuláciách som počul názor dobrého priateľa, ktorého si vážim a dám na jeho názory. Má vzácny dar veci stručne, výstižne a často nemilosrdne pomenovať. Napísal, že MDŽ je "komunistický paškvil, ktorý podľa mňa prirodzenú úctu, galantnosť a poviem i rytierskosť vo vzťahu mužov voči ženám devalvoval na niečo komunistickoodporné. Ako všetko do čoho komanči strčili paprče".
Alebo od nežnejšieho pohlavia, už spomínané "ale preboha len klinčeky nie ešte teraz má striaslo keď si spomeniem na šéfa a jeho opitý xicht ako nám rozdával zvädnute červené klinčeky".
Nuž, ako vravím, každý máme nejaké spomienky z čias minulých.
Ja k MDŽ neviažem žiadne negatívne asociácie na minulosť. Teda tú dávnu. Mne tento sviatok skôr znechutil Mečiar na Pasienkoch s "babkami demokratkami" a následne Fico, ktorý to dotiahol do dokonalosti.
Trocha od MDŽ odbočím. Vrátim sa k dobe ako takej.
Spomínaný citovaný priateľ je praktizujúci kresťan a s bývalým režimom si užil svoje. Napísal by som, že kresťan s veľkým K, ale to by vyznelo asi divne. Tak inak, človek s veľkým Č, ktorý sa nehrá na svätého, nemoralizuje a prizná si svoje hriechy (podľa mňa niekedy až preháňa).
Ja na som za socíku nebol žiaden disident (ale na druhej strane som nevykonával ani žiadnu "nadprácu").
Mal som ale šťastie (alebo smolu?), že v malomeste, kde som trávil detstvo a mladosť, nekazili vzduch a nerobili cirkus žiadni stranícki "užitoční idioti".
Ok, učiteľky krstili svoje deti vo vedľajšej vieske (utajenie jak sviňa :-), ale na náboženstvo a do kostola už chodili s nami. Moja mama, zdravotná sestra, bola v strane. Oveľa viac ale lanárili otca, lebo bol vedúci pracovník (šéf OHESky). Raz bol jeden taký užitočný funkcionár u nás, to som mohol mať 8 - 9 rokov, a vtedy mu mama vysvetľovala, že pri malých deťoch by obaja nestíhali stranícke schôdze :-).
Na to sklamaný súdruh, aby neodišiel celkom porazený zahlásil, "ale ten svätý obraz v obývačke musíš zvesiť", na čo mama už celkom vytočená šmarila na stolík malú červenú knižočku, že to mu radšej vráti toto... Odišiel bez pozdravu ako spráskaný pes (pointu tej situácie som pochopil až neskôr).
A tak otec šéfoval ďalej bez politickej príslušnosti, dokonca spolužiakov otec, ktorý sa svojou vierou nijako netajil, bol primár na pľúcnom. Vravím, nevidel som vo svojom okolí žiadne extra politické perzekúcie (pravda, to bola detská a neskôr tínedžerská optika. Do "zákulisia" triedneho boja na vyšších poschodiach som nevidel).
Obrazová príloha č. 1.
Moja krátka kresťanská história.
Inak príhodka,
keď prebiehala školská reforma, chystali sa rušiť deviatky, boli sme vybraní piati akože najlepší žiaci, že pôjdeme na prijímačky už z osmičky. Následne dvoch z "náboženských dôvodov" škrtli a ostali sme traja. Čo ale rozhorčilo matku jedného z tých vyradených a v zmysle kresťanskej lásky podala sťažnosť, že veď aj Miro chodí na náboženstvo a tiež menštruuje... Ups, miništruje :-). Sťažnosti bolo vyhovené, škrtli aj mňa...
(dodatočne som jej bol paradoxne vďačný, lebo som na gymnáziu nebol v ambicióznej bifľošskej tride, ktorá mala naviac za triednu najväčšiu školskú sekeru, ale s mojou starou partičkou miernych bohémov, z ktorej sa vyprofilovalo "čunder jadro".)
Obrazová príloha č. 2.
Čunder jadro.
Stretávame sa každoročne dodnes (jadro - viď príloha vyššie) a obligátne každých 5 rokov celá trieda (aj keď nám to pandémia teraz trocha rozhasila).
Akurát minule sme sa partička stretla na pohrebe Erikovej mamy a na následnom posedení baby zahlásili, že na najbližšiu stretávku by sme mohli skočiť na Roháče (reminiscencie na legendárny školský výlet, o tom tiež niekedy napíšem).
Kukli sme s Jožom na seba sťa paralympionici, zrátali diagnózy (k veci bol najmä jeho nový bedrový kĺb) a zahlásili, veď si choďte...
(aj Vy máte takú skúsenosť, že na stretávkach sú chalani pupkatí, šediví alebo plešatí - voľaktorí aj aj :-) - a baby akoby práve šli na stužkovú? A to nelichotím preto, že dnes majú sviatok...)
Ale naspäť k MDŽ.
Moje asociácie.
Detstvo ranné.
Ešte ako deti sme v škôlke a neskôr v škole chystali mamám darčeky či nacvičovali besiedky. Dodnes si pamätám, ako sme so spolužiakom Mirom Bumbálom, držiac sa za ruky (!) recitovali básničku: "Ľúbim vás matky, čierne i biele..." (zvyšok sa na harddisku nezachoval).
Ešte viac mi utkvelo v pamäti modelovanie hlinených srdiečok, ktoré sa následne namaľovali na červeno (myslím, že to nemalo ideologický podtón) a nechali vytvrdnúť. Keď sme si ich z parapety na druhý deň brali, nastal problém, ktoré je čie. Podobali sa ako srdce srdcu. Až na jedno. Všetci totiž tie "slížiky", ktoré sa neskôr vytvarovali do tvaru srdca vzorne do hladúčka vyvaľkali, len jeden ho "ucapkal", takže bol cikcakato hrboľatý aj s výraznými daktyloskopickými stopami (autor bol tým pádom jasný).
Asi tušíte, kto bol tento, dodnes nedocenený umelec :-)
Detstvo pokročilé.
Tu budem stručný. MDŽ sme mali radi (ale rovnako Deň učiteľov), lebo sme sa poskladali súdružkám (samozrejme len tým, čo nás v ten deň učili) na kvietky a v ten deň sa neskúšalo...
Vysoká škola.
MDŽ bola jedna z mnohých príležitostí, keď sme mohli naše baby vyobjímať, vybozkávať a hlavne niekde zapadnúť a oslavovať. Ako to občas vyzeralo, môžete si prečítať v prvom súvisiacom článku č. 1. Z neho "pajcnem" aj tretiu obrazovú prílohu.
Práca
Nie, nemám skúsenosti s opitými mužmi a zvädnutými klinčekmi. Nie že by sme boli triezvi ako ľalie. Fungovalo to zvyčajne tak, že ROH kúpilo klinčeky (čerstvé!), nás pár chlapov zo zboru ich porozdávalo, nasledoval prípitok a slávnostný obed a "distingváči" odišli domov. Ako sa vraví, "plevy odešli a na jevišti zůstalo zrní" :-).
A tí, čo ostali, už pili gender vyvážene.
Nikto nikoho neobťažoval (alebo každý každého, závisí od uhla pohľadu a výšky promile).
Ako taká oslava vyzerala si môžete prečítať v súvisiacom článku č. 2.
Obrazová príloha č. 3
Krásne spolužiačky
Na záver trocha osobne.
Od roku 1991 dostal MDŽ pre nás nový rozmer. 9. marca totiž umrel môj otec. Odvtedy rodinné kytice z MDŽ putovali v nasledujúci deň na cintorín. Až do roku 2007, keď nás v lete opustila aj mama.
Jeden člen rodiny odišiel, druhý čoskoro do nej pribudol. Presne v ten istý deň prišiel na svet oriešok Bilbo, familiárne zvaný v tomto priestore "beštyja". V auguste bude mať uż 15 rokov, v prepočte na ľudský vek 79. Už je u nás senior č. 1.
Nabudúce:
Tento tu sa tiež nadrzovku predbehol. Ale mal na to svoj dôvod, zajtra by bol už neaktuálny.
Čaká nás v černobyľskej sérii kultúrny dom v nemenovanej vieske. Ak to teda bol kultúrny dom...
Súvisiace články:
Prvý - spomienky hlavne na roky vysokej školy
Druhý - príbeh začínajúceho kantora je len reklamnou prestávkou jednej časti blogonovely o Kamaláskach. Tie vlastne tiež súvisia s MDŽ. Ak vás diel zaujme, ďalšie diely si už vyhľadáte v mojom profile :-)
