Musím na úvod zdôrazniť, že všetky osoby a miesta v ktorejkoľvek časti (minulých, tejto aj budúcich) sú skrz naskrz vymyslené.
(táto formulka sa používa pre prípad, že by sa niekto v telenovele spoznal a chcel by ísť na súd. To potom s ním radšej skočím na sudové a tam si to vysvetlíme).
Prológ
Ak ste našu blogonovelu sledovali, ste vo výhode. Dnes sme už v prvej polovici sedmičky. Už poznáte prvé členky Cechu kamalások - jednotku Zuzku a dvojku Majku.
Tiež ste sa zoznámili so „skorokamaláskami“ Majkou a Majkou (nie, nevidíte dvojmo. Takú výsadu máme len niektorí. Myslím za triezva). Zo zbierky bývalých lások poznáte všetky. Teda Ivanu. A spoznali sme zvodnú maturantku, strojárku Kristínu (Kiku) a zažili „alkorománik“ s Táničkou (ako neskôr vysvitlo, tak trocha kurvičkou).
Ak ste tu prvý krát, nevadí. Dnes to bude samostatný príbeh. Pravda, možno istým narážkam z predchádzajúcich častí neporozumiete, ale buď vsuniem aspoň krátku vysvetlivku, alebo to čiastočne vyplynie z kontextu deja.
Prvé časti boli hudobne ilustrované najmä Palim Hammelom, neskôr sa pridali aj ďalší hudobní maliari. Minule sme boli bez hudby, dnes si dáme len tri chuťovky na dokreslenie atmosféry (Peter L., Richard M. so skvostom Jara F. a Ivetka B. s Petrom S.). Ale nabudúce bude hudba v hlavnej úlohe. Bude to mať svoje dôvody.
V oboch častiach sa stretneme aj s mysterióznym seriálom Twin Peaks, ktorý je v mojom rebričku na úplnom vrchole. Dôvodov je viac, dnes sa dozvieme jeden vizuálny. Budú v oboch častiach zábery so seriálu. Ten dôležitejší, akustický, príde v dokončení príbehu.
Part 1. Maturity. A krásna maturitná predsedkyňa.
Už je to tu zas. Rok čo rok. Maturitný týždeň. Pred pár týždňami nosenie tabiel (keď chodili maturantky mestom ...), cenganie zvoncami a natrčené žobravé klobúky. A rozjarená mládež poďakuje okoloidúcim za každú mincu, dievčatá za šušťavý papierik vystrúhajú aj elegantný „pukrlík“ (... cítim jemnú vôňu omamnú).
A dnes, už v teplý májový pondelok nastupuje prvá „várka“, chalani v oblekoch, baby v slávnostných šatočkách, iní len tak ledabolo, vidím aj rifle a tenisky... a viacerí nápadne poblednutí.
Prebehol som triedy, kde sa bude skúšať. Či je všetko ako má byť, stoly potiahnuté zeleným súknom, zoradené stoličky, žetóny s číslami otázok, perá, dostatok opečiatkovaných papierov... Ako zástupca riaditeľa to mám na povel, zdá sa ale, že všetko je OK. Pozerám na hodinky, letí to... Predsedovia by už mali prichádzať do riaditeľne.
Už sú tam štyria. Traja muži, dvaja približne v mojom veku (plus mínus štyridsať, ja ešte chvíľu mínus), jeden je riaditeľ z Oravy (Tvrdošín či Trstená). A postarší šedivý fyzikár z Prievidze. Štvoricu dopĺňa kantorka v podivnom klobúku (tipol by som ju na dôchodkyňu) s nápadne veľkým orlím nosom.
Chýba ešte predsedkyňa z Ružomberka. V papieroch nenapísali jej aprobáciu (alebo som ju prehliadol).
Riaditeľ už ponalieval uvítacie, prvé otázky za ťahajú za polhodinu. Kde toľko trčí... (ani nedomyslím, ozve sa zaklopanie).
Otváram. Vchádza posledná členka zostavy. (Nevidel som ju už niekde?) Previnilo na mňa pozrie a hneď od dverí, prepáčte pán riaditeľ, ale... Usmejem sa a stopnem príval slov. V pohode, ešte je čas. A nie som riaditeľ. Stručne sa predstavíme, beriem jej z rúk veľkú cestovnú tašku (ešte som sa nestihla ubytovať, nevadí, skočím s vami cez obed, nie, to od vás nemôžem žiadať, máte dosť práce, bez obáv, všetko je zorganizované, bude mi potešením a už nechcem počuť ani slovo...)
Sympoška. Janka či Danka voľajaká (priezvisko som nezachytil a z papierov si nepamätám), odhadujem 30 – 35 rokov (nikdy som u žien nevedel trafiť vek). Slušivý zelený nohavicový kostým, v ktorom vyniká dĺžka jej nôh. Štíhla stredne vysoká postava, krátke gaštanové vlasy, pekná súmerná tvár, veľké tmavé oči hľadiace spoza zlatých rámov. Celkový dojem dávam 8 z desiatich. Veľmi dobrý. A stále je mi hmlisto povedomá. Akurát nedávno som pozeral môj obľúbený Twin Peaks, hrala tam podobná herečka. Už len tie okuliare. Žeby preto?
Doobeda som ešte kočoval medzi učebňami a o pol dvanástej som Danku vyzdvihol z triedy. Poďme najskôr na obed a potom s vami skočím na hotel. To ale naozaj nie je nutné. Nebudeme sa predsa hádať, usmejem sa. Dobre, keď ináč nedáte... (opätuje žiarivým úsmevom).
Cestou k hotelu konverzujeme. Ak sa smiem spýtať, akú máte aprobáciu? Pobavený úsmev. Skúste hádať. Zvedavo na ňu pozriem a zdvihnem obočie. Mal by som vedieť? (Povedomá... Z Twin Peaks ale aprobáciu vedieť nemôžem). No, asi nie. Nemôžete si ma pamätať. Ale ja vás áno, z fakulty (vidí moje prekvapenie). Imatrikulovali ste nás ako štvrtáci. (Kto by si pamätal také mladé žabky?). Ste tiež Matbio? No som (opäť ten žiarivý úsmev). Vy ste vtedy šéfovali aj fakultnému časopisu (normálne zíram. Ale žeby mi bola povedomá z imatrikulácie? To sa mi nezdá).
No a potom, vo štvrtáku, ste nás mali na počítačových cvikách (trefa!). Spolubývajúca u vás robila diplomku. Ale jasné, že si ma nepamätáte. Veď ste mali fúru študentiek.
(Až takú fúru zasa nie. Trom z nich som konzultoval diplomovky, aj keď oficiálne ich viedol šéf katedry).
Jedna z diplomantiek, Monika, sedávala pri počítači v prvej lavici a vedľa nej, na kraji, taká pekná štíhla dievčinka. Dlhé nohy vystierala nabok do uličky a ja som o ne zakopával, čo ju zjavne zabávalo. Pravda, vtedy gaštanové vlasy mala ešte dlhé, zopnuté do copu. A bola bez okuliarov, však je to už hádam tucet rokov. Ale niet najmenších pochýb.
A vy ste sedávali hneď vedľa Moniky. A stále ste ma potkýnali. (Teraz „zíra“ zasa ona). Tak to vám skladám hlbokú poklonu (urobí náznak pukrlíku). Uvoľnene sa smejeme.
Skladám jej tašku na izbe. Poďakuje a potom na mňa uprie tie tmavé studničky spoza zlatých rámov a s tým svojim žiarivým úsmevom navrhne, čo keby sme si tykali. Veď sme skoro spolužiaci. Ja som za, na spoločnej večeri spečatíme pohárikom (dodám). Podám jej ruku (Miki, Danka) a dáme si bozky, tie „líčko na líčko“. Naše prvé...
* * *
Toho roku neskúšam, len chodím po triedach, niekde sa zdržím a počúvam odpovede. Čoraz častejšie hosťujem v „éčke“. A pozorujem predsedníčku. Jej upokojujúce pôsobenie na vystresovaných študentov, ako sa prejde k lavici, kde sa neborák pripravuje, ticho sa prihovorí, občas poradí...
A poctivo číta maturitné práce. Potom pri večeri mi vraví, vieš Miki, cez tie slohy ich aspoň trochu spoznám (vraví mi z duše, cítim to tak isto). A nejde len o písomky.
V ďalších debatách pomedzi skúšanie, ako i v jedálni pri obede či večeri (vždy sedíme pri sebe ako siamské dvojičky) vzniká neuveriteľný súzvuk postojov a názorov. Aký som dovtedy nezažil. Akoby sme sa poznali roky... (aj preto bola neskôr trocha „protekčne“ prijatá do Cechu).
A postupne sa k tomu pridávala vzájomná chémia a „iskrenie“... Vo štvrtok, keď tri triedy už končili, nebola spoločná večera v jedálni, ale taká slávnostná, v reštike (aj s hudobnou produkciou)
Neviem, čo som očakával od dnešného dňa, ale nejako preventívne som doma oznámil, že možno prespím v škole, že budem do noci „papierovať“ (občas sa pritrafilo, hlavne keď sne aj do tretej rána robili rozvrhy. Taká nepohodlná pohovka v kabinete, ale núdzovo sa dalo...)
A ešte čudnejšia vec.
Zašiel dom do drogérie a kúpil som si krabičku. „3 pieces“. (Nie, cigarety to neboli. Jednak sa nebalia po 3, jednak keď som mal na nejakej akcii chuť si zapáliť, vždy som vysomroval. To, čo som si kúpil teraz, mi na somrovanie prišlo nepatričné...)
Už je po večeri. Nepil som, iba prípitok. Dnes chcem byť „pri zmysloch“. Tančíme s Dankou. Zelený kostým nahradili ľahké modré šaty. Danka je v nich neobyčajne sexi.
Najprv spoločne v širšom kruhu. A teraz „lepák“. Telo na telo. Jej hlávka na mojom pleci. Pritúlená ku mne, privreté oči, okolo vôňa príjemného parfému a ja cítim, že „telo na telo“ ma začína rozpaľovať.
Chcem sa trocha odtiahnuť, ale Danka sa ešte viac pritúli. Musela už zacítiť moje vzrušenie. Dvihne tie okále na mňa, známy žiarivý úsmev a ešte tuhšie sa privinie. Pánboh a všetci svätí so mnou (neznabohom)...
Spoločnosť sa rozchádza. Je niečo po desiatej. Staršia predsedníčka s orlím nosom odišla už skôr na vlak. Šedivý predseda ide spať k nejakej rodine. Moji rovesníci bývajú z úsporných dôvodov na intráku. Že ešte tam v blízkej krčmičke dajú po pive.
Danka, nebudeš sa hnevať, keď ťa neodprevadím? Miki, zavedieš Danku na hotel? Šiel by som, ale musím ešte súrne do školy (direktor. Už si tyká každý s každým. Chcel som aj tak, ale teraz to mám príkazom :-).
Kráčame spolu k hotelu. Prirodzene pokračujeme v rozhovore, ako vždy ani mráčik názorového sporu. Div že sa nedržíme za ruky.
Asi za štvrťhodinku stojíme pred hotelom. Zrazu sme obaja stíchli. Po chvíli preruším mlčanie.
Tak nám tie štyri dni ubehli ako voda. Prečo vlastne ostávaš na noc? Pôvodne sme mysleli, že sa maturuje aj v piatok. A potom už nechceli meniť objednávku. Tak mám zajtra ešte skočiť s nejakými papiermi na kraj. Kvôli havárke, prasklo nám potrubie.
Zasa chvíľku ticho. Tak ja asi už pôjdem. Ale nikto sa nemá na odchod. Stojíme oproti sebe, hľadíme si do očí. A potom Danka. Neskočíš ku mne ešte na kávičku?
Cítim, že pri pomyslení na kávičku sa niečo deje. Ako pri tanci telo na telo. To aký úchyl sa zo mňa stáva? Že už ani nebudem môcť piť kávu na verejnosti, aby som nevzbudil pohoršenie. Nevdojak nahmatám v saku krabičku, čo som dnes kúpil.
Kávičku, to by som ešte mohol. Dík.
A spolu vykročíme k hotelovým dverám...
Reklamná prestávka.
A keďže reklamy nemáme, dáme si krátky film.
Spravte si kávičku, pripravte nové čipsy, zapáľte cigaretku na 2 ťahy.
Z mojich začiatkov na novej škole.
Škola, na ktorú som nastúpil odchode z Bratislavy, zažila na prelome 60-tych a 70-tych rokov malý škandál. Ján Lenčo, ktorý na škole krátko učil, napísal „za čerstva“ knihu Rozpamätávanie. Kde dopodrobna opísal všetky pikantnosti, vrátane erotických intermezz (kolegyňa, ktorá zviedla žiaka, údajné aféry kantorov so študentkou...). Bol to vtedy veľký poprask, Lenčo síce pomenil mená, ale zachoval iniciály a aj podľa príbehov sa dalo ľahko dedukovať, kto je kto (aj keď z jedného kolegu urobil upíra :-). Ochránil sa ale tou formulkou, že všetko je vymyslené...
Ja som na školu nastúpil po dvadsiatich rokoch od „aféry“. Po oboznámení sa s ňou sa knižka pre mňa stala povinným čítaním. A zopár kolegov, čo ešte pôsobili na škole, som identifikoval. Neskôr, keď sme začali vydávať ročenku, robili s Jánom Lenčom študenti rozhovor. A on nám dodal ešte ďalšie čriepky, Rozpamätávanie II. Toto tu nemá ambíciu byť trojkou. Napokon, všetko je to vymyslené. A keďže už mám avízo, že minimálne jedna čitateľka je aj na bývalej škole (zdravím, Siska), možno nastane aj teraz malý poprask. Ale opakujem, všetko v tomto článku je len MOJA FANTÁZIA :-). Akákoľvek podobnosť s čímkoľvek je čisto náhodná...
* * *
Už som na novej škole vyše pol roka. Snáď som "zapadol". Kolegyne ma sprvu mali za "suchára", Ale na vianočnom večierku som sa demaskoval. Vtedy pochopili, že som chlapec.. no, do koča aj do voza nie, ale povedzme že k poháriku aj cigaretke. Hlavne z tej cigaretky boli v šoku. Vo fajčiarni ma nikdy nevideli. Až na Vianoce v Slovakii.
(Fajčiť som sa v rámci deviatky stihol naučiť, získať závislosť a absolvovať „odvykačku“. Výsledok je ten, že cigy k životu nepotrebujem, ale keď je nálada a nejaké promile, nepohrdnem. Výhodou je, že väčšinou z cudzích zásob. Vždy niekto ponúkne)
Ako na Vianoce v Slovakii (škola sa plesla po vačku :-). Spievala tam vtedy aj ta mladučká pekná blondínečka, čo sa jej zabil ten parťák. Ivetka, Knoflíky lásky. Náš odborársky boss Edo jej kúpil takú veľkú kyticu. Boháča, Edo, to si musel riadne prachy vyvaliť, len aby si ju mohol vybozkávať. Čo ťa nemá, to je za odbory... Tam som si potykal s väčšinou kolegýň a všetkými kolegami.
A teraz Deň učiteľov. Zábava v plnom prúde, blíži sa polnoc. Nie je to až také honosné, sme v skole. Lavice v triede upravené do tvaru banketového stola. Už nás veľa neostalo, ako sa vraví, "plevy odešli a na jevišti zůstalo zrní“. Ja už si tykám zo všetkými, môjmu "šarmu" podľahli aj decentné kolegyne o generáciu staršie. Tie už, našťastie, sú doma (lebo môj "šarm" v tomto neskorom čase už dostáva vážne trhliny). Tým, čo zostali, to zjavne nevadí. Ich šarm tiež nestojí za veľa.
Napríklad Ajka. Mláďa, ktoré nastúpilo spolu so mnou. Lenže ona ako čerstvá absolventka. Prísna, vysoká žena v okuliaroch.
Keby niečo spravila s nemožným účesom a otrasnými okuliarmi, dievča k svetu. Ale nie je môj typ.
Už zo Slovakie viem, čo sa bude diať.
Ajka, ako sedí pri mne a chlipká studenú kávu, pozrie na mňa a plačlivo rečie. Mikinko, ja chcem chlapa. Dobre, Ajuška, kde ti ho teraz pôjdem zháňať? Miki, tak aspoň teba.
Ukážem jej obrúčku. To nepôjde, ja som už okrúžkovaný fták. Pomaly mi ale došlo, čo povedala. Jaké aspoň teba, však ja som tu najrúčejší chlap široko ďaleko.
A navyše, Ajka, niečo ti teraz poviem. Teda neviem, ci sa chválim alebo sťažujem. Ale ja som mojej nevernej nikdy nebol drahý. Počkaj, motám. Mojej drahej nikdy nebol neverný!
A ani žiadnej s ktorou som chodil. A že ich bolo! (snažím sa počítať, ale pri Ivane sa vždy dáko zaseknem).
Ajka na mňa tak zvláštne kukne. A keď si s nikým nechodil, bol si neverný? Musím sa zamyslieť, táto otázka v tomto stave je na mňa príliš sofistikovaná. Asi bol! Aja nedá pokoj. A teraz z niekým chodíš? Znova sa zamýšľam. No nie, nechodím! Tak by si mohol byt zasa neverný... To dáva logiku. Ako z toho von? Už to mám. Keď Ajka, ty nie si môj typ!
Smutná Aja si vezme koláčik.
Aja, uz toľko nežer!, ozve sa zo školského rozhlasu. Koláčik padá do kávy. Dvaja kolegovia, Vlado "informátor" vo dverách triedy a Mišo pri mikrofóne v riaditeľni sa hurónsky rehocú...
Decká, tu už zdochol pes. Poďte ešte k nám. Pozýva jedna z tých triezvejších, ale dobre sa zabávajúca, štyridsiatnička Marika. Poďme. Vychádzame pred školu, Marika vola dva taxíky. Načo taxík, pýta sa Edo a otvára svoj žigulák. Neblázni, Edo, nemôžeš šoférovať (ťahá ho z auta Marika). A naviac týmto ruským historickým črepom, rehoce sa Mišo, nedávno obsluhujúci školský rozhlas. Akýže črep, akýže črep. Rusi majú najlepšie plechy, rozčuľuje sa Edo. A na dôkaz vylezie na strechu svojho tátoša a začne po nej dupať...
Za chvíľu už rozjarené posádky dvoch taxíkov smerujú k Marikinmu príbytku...
Česť práci! Česť!
(Dofrasa, kde som sa to ocitol? Že sú tu naše študentky! To som takýto nadrbaný v škole? Akože idem učiť??? Chvíľku mi trvá, než si uvedomím realitu).
Nie, už dobrú polhodinu sme u Mariky na byte. Však dva taxíky, veľkoryso ich platila Marika, brala práve "včielku", od každého dvacku. 800 korún, preto robí granda. A hoci Marika hneď stlmila hudbu, však pol druhej v noci, jej dcéra sa zobudila. A teraz, ako išla na wecko, musí si pripadať ako v bizarnom sne... Čerstvá prváčka, vo vlastnom byte, plnom (ako by som to šetrne) rozjarených kantorov a kantoriek. Prvý šok vystriedala zvedavosť a miesto toho, aby šla spať, potuluje sa po tom veľkom byte, stretáva svoje vzory a...
Česť práci! Kurnik, len ja ju zdravím už hádam štvrtýkrát! Vraciam sa do obývačky upozorniť Mariku, že študenti už majú po večierke. Lenže v obývačke je teraz iná show. Ako sa tancovalo, Edo s Milkou, v tom víre čardáša, neodhadli priestor a pribrali do tanca aj krásnu palmu. Ta jediná to neustála a ležala teraz naprostred izby v črepoch rozbitého kvetináča a rozsypanej hliny. A tanečný pár tam stojí, akoby čakal na body od rozhodcov. A v tvárach zmes predchádzajúcej veselosti a nastupujúceho zdesenia. Obecenstvo je na tom podobne. Situáciu zachraňuje Marika, napodiv ešte rozjarenejšia. Nevadí, decká, nevadí. Laco ju aj tak chcel presádzať...
Na to si musím dať fernet. Alebo radšej dva. Marika, minerálka došla? Prosím ťa, Miki, skoč do kuchyne a dones... Približne tuším, kde je kuchyňa. Ako to, že som po okružnej jazde zasa v obývačke? Skúšam znova. Našťastie, stretol som jednu študentku (česť práci) a tá ma doviedla ku dverám. Dnu už som šiel sám.
Hneď po vstupe som sa zarazil. Oproti dverám sedí na stoličke bradatý chlap. Vyzerá namosúrene. Chvíľu na neho priblblo čumím. Normálne som zabudol na slušnosť, ani som nepozdravil. Horúčkovito namáham myseľ. To veru neni nikto z kolegov. Už to mám! LACO!
Ideme presádzať! No ale nevyzerá, že by sa mu bohvieako chcelo. Vtedy zbadám na stole pred Lacom minerálku a spomeniem si na účel mojej návštevy. Beriem Lacovi fľašu spred nosa a už si dávam pozor na slušné vychovanie. Česť práci, Laco!
(Cestou vidím, ako Marika strká našu študentku do detskej izby. Ešte stihnem jedno žoviálne Česť práci a aj s fľašou vchádzam do obývačky. Už vo dverách mi Edo podáva fernet. Nádražie!)
Pol tretej. Spoločnosť sa začína rozchádzať. Chvíľu ma napadne chmúrna myšlienka, čo na môj neskorý príchod povie moja zákonitá, ale zaženiem ju (tú myšlienku).
Nakoniec, už dostala školenie od Vladovej ženy Magdy. Keď som o pol druhej rannej nebol ešte doma zo stužkovej. Prekonala zábrany, nalistovala telefónny zoznam a hanba nehanba, zavolala. Dobre pokecali hádam polhodinu, aj si telefonicky potykali. Výsledok sa da zhrnúť do jednej vety. Moja milá, zvykaj si.
Ako bonus pridala story z minuloročnej stužkovej (však polhodinový hovor, nie?). Kde sa Magda dohodla s Mišovou manželkou Katkou, že sa svojim mužíčkom na tu stužkovú "nanominujú". (Študenti vtedy pozývali členov zboru aj s partnermi, ale okrem direktorky sa to nezvyklo využívať). Vlado s Mišom ich teda vzali. Slušne ich usadili ku kantorskému stolu. A stratili sa vo víre zábavy. Pripíjali si s rodičmi, tancovali s maturantkami. Svoje zákonité si nevšímali.
Vyzdvihli si ich od stola až pri odchode. Ako kabáty zo šatne. (Aj to si Vlado, už značne pod vplyvom, spomenul až pred kulturákom. Už odchádzali bez nich.)
Chvíľu boli obidve domácnosti tiché. Ale kolegovia dosiahli svoje. Stužkové už bez manželiek...
Decká, ozaj, nechcete kyslú kapustu? Dosť mi ostalo. Dopíjam fernet. Chcem? Nechcem? Chcem!
Opúšťam byt s plným kastrólom kapusty. (Hrniec nesúri, Miki. Vrátiš príležitostne).
Marika býva na tom istom sídlisku. Žiaľ, akosi neviem odhadnúť, kadiaľ mám ísť domov. A nie je tu ani žiadna študentka (česť práci), ktorej by som sa opýtal... Ale po necelej hodinke som celý spotený pred vchodom. Pol štvrtej. Chvalabohu.
Iný problém. Kde v riti mam kľúče??
Nič. Nahabkám zvonček s mojou menovkou a stlačím. Rozospatá zákonitá, musí zbehnúť dole, bzučiak nefunguje. Čakám hubovú. Napodiv je kľudná. Len sa spýta, kde som toľko bol. Mám alibi. Aha, veď pre kapustu.
Berie kastrólik, dáva do chladničky a ide si bez slova ľahnúť. Kuknem na kuchynské hodiny a musím si pretrieť oči. Chvíľu mi trvá, kým mi dôjde, že zastali. U nás doma neni ani polnoc...
* * *
Prvá časť je za nami. Čo sa dialo na hoteli, dozvieme sa nabudúce. Presne zajtra takto o polnoci.
Podobne ako minule s Táničkou, naberie príbeh parametre erotikonu (veď pamätáme spred reklamnej prestávky. Dvaja mladí ľudia, medzi ktorými to zaiskrilo, práve vchádzajú do hotela).
Okrem úplnej cenzúry bude aj čiastočná. Čiže príbeh bude pokračovať, ale trocha "diétnejšie", ostré koreniny odoberieme. Spoznáte to podľa značenia:
(tu bude tá diétna časť)
Nuž, čo nám teda ostáva?
