Práve oni boli iniciátori týchto výletov (od konca minulého roka sme ich absolvovali celkom sedem - na Minčol som ja ale nebol - a je z nich aj sedem blogov, Terchová je rozdelená na dve časti). Čím nevylučujem, že sporadicky sa ešte k turistike (a následným blogom) nevrátim.
Minimálne mám v pláne z už nazbieraného materiálu pripraviť dva až tri blogy z témou lesa. Na krorý som v poslednom čase získal aj iný uhol pohľadu.
Dnešný blog bude trocha iný.
Totižto po príchode do Ďurčinej som zistil, že pracovný nástroj - mobil - ostal doma. Celá príprava a balenie bolo troška chaotické a tak ja v domnení, že stále sme len v štádiu príprav, balenia, škrabania námrazy a podobných drobností mi akosi ušlo finále s otázkou, mám všetko čo potrebujem? A tak sme nastúpili do vozidla a mobil ostal na nabíjačke...
Po zistení tohoto faktu som v prvej chvíli rezignoval. No čo už, blog nebude. Na čo partia zaprotestovala a dcérka sa hneď ponúkla, že nech jej vždy poviem, čo chcem odfotiť a ona to cvakne. Takže pokiaľ som doteraz bol scénárista, režisér, kameraman a strihač v jednej osobe, dnes som rolu kameramana prenechal dcérke. Na niektoré zábery som ju upozornil, mnohé však urobila sama (veď fotila aj na iných výpravách), takže bolo z čoho vyberať. Pozornejší postrehnú pri fotografiách dve zmeny. Jednak sú vďaka novšiemu a kvalitnejšiemu prístroju kvalitnejšie, jednak sa zmenila autorská signatúra.
Tentoraz mi príprava článku trvala trocha dlhšie. Takže sa vraciame do minulého víkendu. Po sobote v Terchovej sme v nedeľu zaparkovali na konci obce Ďurčiná. Opäť ako často aj v minulých výpravách, máme tu dva objekty (nehnuteľnosť aj hnuteľosť) s nádychom urbexu. Smerovník k cieľu našej cesty tiež vyzerá, akoby šiel práve zo šenku. Sľubuje 2 hodiny do cieľa, ale keďže som tu aj ja, rozhodne to bude dlhšie (aj keď nefotografujem). Vydávame sa zatiaľ pomerne širokej ceste po žltej značke. Je relatívne nová, v roku 2013 ju vyznačil tunajší turistický klub.
Cesta nahor.
Cesta pokračuje lesom. Snehová prikrývka už je viac menej súvislá. Čím sme vyššie, snehu pribúda. Vedúci výpravy si najprv našiel svoje polienko a dožaduje sa spoločenských hier. Keď vyjdeme na súvislejšiu plošinku, na polienko zabúda a rochní si v inej zábavke...
Cestička lesom pokračuje. Zasnežené stromy predstavujú nádhernú scenériu.
Niektoré kmene stromov vyzerajú ako ohorené, chodník sa začína zužovať. Naskytujú sa nám prvé výhľady. Onedlho nachádzame na krátkej odbočke malú kaplnku na kmeni stromu. Vedúci výpravy spozornel. Zbadal zatiaľ najkrajšiu planinu. To bude zábavy...
Chvíľu sa kocháme tou krásou, ale treba ísť ďalej. Dve hodiny, sľubované opitým smerovníkom sa krátia. Na ďalšej ceste popúšťam uzdu fantázii a pomenúvam stromy a kriaky. Neskôr sa nám odhaľujú ďalšie scény a výhľady...
Na vrchole.
Scenérie ešte chvíľu pokračujú. Vrchol sa zjaví celkom nenápadne. O pol hodinu neskôr, ako bolo sľúbené. Žiaden vrcholový bod či pamätná kniha. Obyčajný "hríbik" so žltými smerovkami. Naspäť do Ďurčinej vraj hodina a pol. To mám ako veriť?
Po ceste nám už vyhladlo. Vybaľujeme občerstvenie a s chuťou chlipkáme horúci čaj. Celkom je zimno. Pocítim to najmä vtedy, keď sa pri nazúvaní mačiek neprezieravo chytím holou rukou kovového žltého hlúbu hríbika. Za okamih mám prsty skľavené a rukavice sú následne bezmocné.
Z nedaľekého svahu sa ozýva krik rozjašenej partie so psami. Púšťajú sa na klzákoch smerom do doliny. Aj my pomaly balíme zásoby a poberáme sa na spiatočnú cestu.
Cesta nadol. A stratený pes.
Prefúkaní a premrznutí sa poberáme zrýchleným krokom nazad (dnes nerobíme okruh). Keďže je to tá istá cesta, už toľko nefotíme. Cestou ešte vyzdobíme mrkvou snehuliaka, ktorého niekto postavil pri chodníku. Na odbočke sa mladí rozhodnú ešte vybehnúť vyšliapaným neznačeným chodníčkom na Babu (čím prichádzam o kameramanku).
Za chvíľu počujeme pred nami hlasný brechot. Čoskoro zbadáme psa, psovoda ale akosi na okolí nieto. Pre istotu ukotvujeme vedúceho výpravy, aby sa nám za ním nezabehol. Nech je to háravá fena, môžeme sa s ním rozlúčiť...
Na zúženom chodníku stretávame trojicu turistov. Pes ostáva bezradne stáť medzi dvoma skupinkami. Má výrazný postroj aké mali tie s partiou na svahu. Zrejme sa im zabehol. Chcel som ho chytiť za ten postroj, či tam nemá nejaký kontakt (naša beštyja má na obojku moje telefónne číslo. Pravda, keďže telefón je doma na nabíjačke, ak by sa aj beštyja stratila a niekto mi volal, bolo by mi to teraz málo platné...). Pes (vlastne fenka) sa však prekĺzne popri mne a uteká smerom nahor. Turisti oproti nám idú ešte dlhšiu trasu, ale vravia, že pokiaľ pôjde pred nimi, pokúsia sa ho doviesť dole do dediny, Žiaľ, nikto z nás nemá žiaden povraz ani nič, čím by sme ho pripútali. Naše vodítko by pri prudšom trhnutí zrejme roztrhol, nie je dimenzované na takých veľkých psov.
Mlčky pokračujeme v zostupe, chceme zavolať mladým na Babu, či ho náhodou nestretnú a nepozrú ten postroj. Lenže. Ja som bez mobilu, manželke "zmrzol" a syn nemá ešte preklopené kontakty do nového telefónu. Nemôžme sa s mladými spojiť ani cez internet, nemá dáta...
Za chvíľu nás mladí dohonia. Áno, psa stretli a boli aj akční. Odfotili ho a zároveň urobili pátracie akcie na facebooku. Od útulku cez niekoľko výcvikových skupín. Zatiaľ bez odozvy.
Do cieľa (a zároveň štartu) už nemáme ďaleko. Čochvíľa sme pri aute. Ešte voláme známym z Ďurčinej, či nemajú nejaké informácie o nejakom kynologickom klube v okolí, ale nevedia o ničom.
Už cestou domov v aute dcérka kontroluje facebook. A má tam odpoveď z kynologického klubu. Áno, je to ich pes. Čakali ho hodinu pri aute a vrátil sa. Sme radi, že príbeh má happy end.
Vyhodnotenie.
Keďže som dnes bol bez mobilu, správa z náramku nebude.3
Ale je animačné video z trasy, ktoré obsahuje aj výstup na Babu.
Podľa neho cesta merala 9,7 km, čas bol 4:46 hodiny a prevýšenie 626 m.
Nabudúce.
No to by som tiež rád vedel...
Keďže naša bublina sa rozdelila (a odišli najväčší motivátori) turistickú tématiku na chvíľu nechám opäť odborníkom. Napríklad Irenke Šimunekovej, ktorá je ale limitovaná rozmermi svojho okresu. Ale napriek tomu vie vyťažiť z minima maximum. Veď napríklad aha.
Chcel som sa vrátiť k urbexu, ale jednak okresný lockdown (s neporovnateľne väčšími rozmermi) a na druhej strane tieto výlety nespĺňajú atribúty prechádzok do prírody. Mám v zásobe ešte materiál k hutám bývalého závodu ZTS Martin, tak čoskoro aspoň zatiaľ ten.
Ďalšie možné urbex ciele sú za hranicami okresu, takže dočkám klasu.
Ako som spomínal, chcem dať pár blogov z témou lesa (minimálne Temnoles a Sídliskoles), do lesa sa vyberú aj hrdinovia prvej časti z celkového počtu ? dielov série o koktavom prasiatku a račkujúcom Mravčekovi.
Tiež sú v pláne cestopisy z minulosti z návštevy Jerevanu (1982) a USA (2009) a kráľovstva pred Brexitom. Tie ale asi až neskôr.
No a nejaké inšpirácie možno prinesie aj aktuálna doba.
