Nuž, nechtiac sme sa ocitli v blogonovele. Ktorá sa nám dosť zamotala (čo sa stáva nielen telenovelám). V predminulej časti došlo k únave materiálu a sľúbeniu nemožného, čo sa nedalo splniť.
Ale v minulej časti sme robili „veľké upratovanie“. A ako to po takýchto upratovaniach býva, buď sa veci zjednodušia, alebo naopak skomplikujú. Poznáte to, buď je konečne všetko na svojom mieste, alebo nič ani zaboha nenájdete.
Ak som veci neznalého čitateľa práve odradil, čo už. Kliknutie čítanosti sa ráta a karma klesá.
Ale takto. Dnešný materiál môžete čítať úplne samostatne, nezaťažení doterajším komplikovaným dejom. Jediné, čo použijeme, bude jeden citát z minulej časti.
Ak by ste sa predsa len chceli vnoriť do doterajšieho vývoja, vo veľkom upratovaní je všetko zhrnuté (bez záruky).
Alebo sa aspoň môžete vnoriť do atmosféry mojich bezstarostných vysokoškolských čias (v čase písania predmetnej atmosféry som o blogonovele nemal ani tušenia. Ale môže spraviť vhodný „podmaz“).
Nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Pre tých, čo sa rozhodnú obísť obe ponúknuté vnorenia, podstatné časti stručne „zrecyklujeme“. Čiže objaví sa tu taký malý autoplagiát. Čo nebude prvý raz.
Takže či už ste sa vnorili raz, dvakrát alebo ani raz, odrazíme sa od nasledovného citátu.
Citát z minulej časti.
„Dôležitú úlohu hrá v tomto príbehu vysoká škola. Tu ma už čakali ďalšie tri baby, ktoré zasiahli do môjho života.
Nie, kamalásky to nebudú. Dve z nich budú lásky (Osudová a Životná) a ako protipól krásna Tánička – kurvička.
A ešte sa mihnú dve moje študentky (to už po vojne, počas študijného pobytu). Na priemyslovke, kde som externe učil, zvodná Kika. A na fakulte dlhonohá a dlhovlasá Danka, ktorá tie svoje štíhle nohy vysúvala do uličky a stále som sa o ne potkýnal. O zábavu sme mali postarané.
Z jednej z nich sa neskôr vykľuje... (ale nepredbiehajme).“
Toľko citát. Tí, čo blogonovelu sledujú pravidelne, alebo sa na začiatku vnárali, vedia už o Osudovej. Životná nie je v ucelenom príbehu (lebo však stále trvá), ale sem tam sa zjaví. Okrajovo aj dnes. Takže nám ako objekty dnešného dielu ostanú Danka (spolu s ňou 3 diplomantky), Kika a najmä Tánička - (však už vieme).
Ozaj, predsa ešte jeden citát:
Musím zdôrazniť, že všetky osoby a miesta v ktorejkoľvek časti (minulých, tejto aj budúcich) sú skrz naskrz vymyslené.
(táto formulka sa používa pre prípad, že by sa niekto v telenovele spoznal a chcel by ísť na súd. To potom s ním radšej skočím na sudové a tam si to vysvetlíme).
Kamalásky VI. Bez kamalások...
Toto je (ne)oficiálne šiesta časť blogonovely o kamaláskach. Ale už vieme, že o nich dnes hovoriť nebudeme.
Kamalásky bez kamalások. Aj keď... ale nič, nebudem to teraz komplikovať. Ono sa to „vylipí“* v budúcej časti. Nie je to celkom môj patent. Pajcol som to od kočovnej divadelnej spoločnosti Járy Cimrmana, ktorá poňala viac hier svojsky. Vrcholom bola Šejkspírova hra Hamlet bez Hamleta. Kliknutím si môžete pozrieť ukážku tohto husárskeho kúsku.
* niečo sa vyvrbí, niečo vybrezí. A toto sa vylipí
Pôjdeme antichronologicky. Začneme na študijnom pobyte už po vojne, kde zaúčam pod vplyvom vlastnej diplomovky partiu budúcich učiteliek do tajov výpočtovej techniky. Že sa im to celkom darilo svedčí to, že tri z nich sa vydali pri vlastných diplomovkách v mojich stopách. Teda ja som oficiálne nemohol viesť diplomantky, zastrešoval to ako aj u mojej diplomovky vedúci katedry.
Diplomantky. A ešte jedna dlhonohaňa, ktorú bavili iné veci.
Na chvíľočku odbočím. Nezdržíme sa dlho, len aby sme mali súvislosti.
Keď sme v tej antichronológii, pred študijným pobytom bola vojenčina. O nej ale inokedy. A pár mesiacov pred vojenčinou unavený, spromovaný čerstvý absolvent.
Teraz k mojej diplomovke.
Jej téma:
Bolo to celkom dobrodružstvo. Chodil som s kufríkom diernych štítkov na počítať na Elektrotechnickej fakulte SVŠT, kde mi vybavil vedúci diplomovky výhodnejší „strojový čas“.
Ale o diplomovke je v pláne samostatná časť trilógie. Ak by ste sa chceli ešte tretí raz vnoriť, tu je prvá časť – čo bolo pred diplomovkou.
Po diplomovke som ostal na fakulte na Katedre didaktiky prírodných vied na študijnom pobyte. Malo to praktické aspekty. Moja frajerka (stáli čitatelia blogonovely ju poznajú ako Životnú) ešte študovala, takže bol vyriešený problém, ako môžeme ostať spolu. Navyše, keď sme vydržali ročné odlúčenie (moja vojenská služba), nasledovala svadba a posledný rok bývanie na manželskom internáte.
Ideálne riešenie, naviac ma práca bavila. Po roku na vojne sa podmienky na fakulte výrazne zmenili. Spolu s mojim návratom došli prvé mikropočítače, legendárne PMD 85 a Didaktiky alfa. Už žiadne dierne štítky, všetko pekne onlajn s priamou odozvou na monitore. Paráda.
Tak som učil uvedený seminár – Výpočtová technika v biológii – a už spomíné trio MKM (Monika, Kvetka, Monika) sa rozhodlo riešiť diplomovky z tejto oblasti.
Mali to „moje“ dievčence ľahšie ako ja. Ja som bol „prvolezec“, môj šéf diplomovky ma síce metodicky viedol, ale problematike nerozumel. Plácal som sa v tom sám. MKM už som viedol aj (a hlavne) odborne ja. Odborná stránka ma zaujala natoľko, že žiadne „iskrenie“ iné ako profesné nevzniklo. Aspoň teda z mojej strany nie. A nezabúdajme, že už som bol „obrúčkovaný“.
Diplomovky. Pokiaľ ja som sa zameral na aplikácie na našej fakulte, s nimi sme sa venovali programom pre základky. Hravé programy, v rámci vtedajšej grafiky kvetinky a zvieratká. A keďže som si už nejaký čas privyrábal uverejňovaním programov vo vtedajšom časopise Zenit pionierov, publikovali sme tam aj priebežné práce dievčat. Ale o tom bližšie aj s ukážkami v tretej časti už spomínanej trilógie – Čo bolo po diplomovke.
No nielen šikulky ako MKM boli na mojom seminári. Niektoré dievčinky to veľmi nebavilo. Ale jedna dlhovláska si našla inú zábavku. Ako som prechádzal uličkou pomedzi stolmi s počítačmi, vysúvala tie svoje dlhé štíhle nohy bokom do uličky a náramne sa bavila, keď som o ne zakopával. Ja som sa vždy ospravedlňujúco usmial, ona sa vždy rozchichotala. Tam, nebyť tej obrúčky, možno by aj iskrilo.
Jasné, bolo by to neprofesionálne. Kantor a študentka. Aj keď akýže kantor. Veď som bol na študijnom pobyte, čiže pokračujúci "pobytový študent". Vekový rozdiel bol možno štyri roky. Lenže to sú akademické úvahy, k ničomu nedošlo a vtedy ani nehrozilo. A keby aj, o nič by nešlo. Na fakulte bolo niekoľko párov učiteľ – bývalá študentka.
Napokon, nebolo by to prvé iskrenie. Jedno som zažil na praxi na priemyslovke. V citáte som písal, že to bolo tiež v rámci študijného pobytu. Ale analyticky som došiel k tomu, že to som bol ešte piatak.
Ešte než sa ocitneme na strojníckej priemyslovke na Fajnorovom nábreží, uzavrime kapitolu študijného pobytu. Mali sme aj so Životnou v Stoličnom meste sľubnú perspektívu. Ja na katedre, kde si ma môj šéf diplomovky a zároveň šéf katedry chystal ako „kádrovú náhradu“, jej sa ako chemičke črtala sľubná kariéra v žlto – čiernom rafinérskom kombináte s dobrým platom a s perspektívou pridelenia bytu do roka.
Napriek tomu sme sa v „bode zlomu“ rozhodli vrátiť na rodné Považie. Bolo tam viacero dôvodov, u mňa zavážilo hlavne to, že som si uvedomil, že pripravovať budúcich pedagógov bez vlastných skúseností z „terénu“ asi nie je to pravé orechové. Dostali sa mi totiž do rúk učebnice pre základné školy, písané práve vysokoškolskými akademikmi. Ktorí boli úplne mimo myslenia detí, pre ktoré písali tie knižky. A takto som dopadnúť nechcel. Namiesto mňa ostala neskôr na katedre jedna z mojich diplomantiek.
Už počas študijného pobytu som začal štvorsemestrálne postgraduálne štúdium Informatiky a výpočtovej techniky ako tretieho aprobačného predmetu. To som dokončoval už zo Žiliny, raz za dva týždne som chodil do Bratislavy na prednášky, plus sme mali aj sústredenia v Modre Harmónii a Ľubochni. Podľa potreby som sa zastavil aj na fakulte na konzultácie s diplomantkami.
Raz Kvetka za mnou prišla do Žiliny, hľadala ma v škole. Bola služba pri vchode, takí oprsklí štvrtáci. Videli fešnú vysokoškoláčku, tak machrovali. Prosím ťa, kde by som našla doktora Mikiho. Slečna, my sme škola a nie špitál....
Od Kvetky som dostal po jej promóciách milý darček, knižku. Myslím, že sem tematicky celkom zapadne. Nielen témou, o ktorej pojednáva. Ale aj preto, že kniha zohrá v ďalšom deji významnú úlohu. Aj keď zrejme iná...
Kika. Krásna strojárka.
Ako piatak som praxoval z biológie na Červenej armáde (nakoniec som jej neušiel, aj keď nie ako študent ale z „opačného brehu“) a z matematiky na strojníckej priemyslovke na Fajnorovom nábreží.
Praktikanti sme to mali na týchto školách ťažké. Viedol sa neoficiálny súboj kto z koho. Mladí sa nás snažili nachytať. Ale ak sme z toho vykĺzli bez šrámov, vedeli to zasa oceniť. Na tie hodiny sa nedalo ísť nepripravený. Teda dalo, ale bolo treba veľké sebavedomie. A schopnosť nepochopiť fiasko. Jeden s kombináciou s telocvikom (nič proti tejto aprobácii, ale predsa len bol pre nich svet viac gombičkovatý) pri jašteroch zle prečítal v učebnici a suverénne premenoval agamu na amagu. Študáci sa hneď chytili a že koľko meria taká amaga. Maník bez mihnutia okom suverénne zahlásil, meter až meter a pol...
Na Fajnorke som učil v maturitnom ročníku, prevažne chalani, len tri dievčatá. Dve také sivé myšky, ale Kika že hotová misska. A normálne (neviem, či to náhodou nebola stávka) po mne vyštartovala. Sedela v prvej lavici. Tesne blúzky s hlbokým výstrihom (a že bolo na čo pozerať), hriešne krátke sukne, dokonalé nohy, ktoré provokačne prekladala (neskôr to od nej odkukala Sharon Stone :-), k tomu krásna tvárička, oči ako hlboké studne a rozpustené dlhé havranie vlasy...
No čo budem hovoriť, ťažko sa mi tam učilo. Raz, to mi hodina kolidovala so skúškou, som študentom povedal, že budúcu hodinu ma zastúpi moja frajerka (Životná). Kika vtedy ostala nejaká zarazená a zabudla do konca hodiny aj provokovať, len na mňa gánila.
Frajerka študovala chémiu, ale ja som jej urobil na tú matiku prípravu jak cestovný poriadok, nebolo čo pokaziť. Aj si tú hodinu potom pochvaľovala, len vravela, že taká čiernovláska bola strašne protivná...
Keď zmaturovali, pozvali ma na večierok. Tam som si so všetkými potykal (vekový rozdiel bol plus mínus 5 rokov) a pri bozku Kika skúsila normálne jazýčkový (prekvapujúce, ale nie nepríjemné). A ako sme popíjali a tancovali, jej koketovanie z triedy pokračovalo. Len už na vyššom leveli.
Už sme neboli v triede, všetci plnoletí, hudba, vínko, uvoľnená atmosféra, integrály už nám boli ukradnuté.
Kika v ten večer mimoriadne krásna a zvodná... Ak to bola stávka, zjavne ju chcela doviesť do konca.
Ale žiadna pikantná pointa. Ja som radšej opustil večierok v najlepšom. Pokušenie ostať so stúpajúcou hladinkou promile ale bolo veľké. Možno ešte jeden pohárik...
No ale dostávame sa (konečne) k jadru nášho deja. V tom antichronologickom postupe sme sa dostali do prvého ročníka.
Teraz sa prenesieme v čase niekde na začiatok štúdií.
Do vinárne s názvom 44. Pre nás matikov ako stvorená.
Práve prebieha zoznamovacia akcia krúžku matematika – biológia, tzv. Krúžkovica.
Som na škole tretí mesiac. Bývam na átriakoch na Mlynoch (pre ďalší priebeh dôležité). Spolubývajúci geografi Jano a na prístelku vyšportovaný Anton.
A ako už viete, prvá zoznamovacia krúžkovica vo vinárni. Štyridsaťštvorka. Učiteľský krúžok, pár chalanov a spústa báb. Hlavne postavy sú: ja, Miška, Táňa, Soňa (okrajovo Peter, Darina, Alena a Anka). Odohráva sa na rôznych miestach, napríklad už spomínaná, ba priam omieľaná vináreň 44, átriáky (internát) či pitevňa fakultnej nemocnice. Ostatných spolužiakov a hlavne spolužiačky nebudem menovať, až sa nám figúrky nepletú.
Hlavné (a pohlavné) postavy.
Malá ochutnávka fešných báb z krúžku. Tieto dve ale nevystupujú v nasledujúcom príbehu, na to boli priveľké "slušňáčky".
A môj typický obraz po žúre. Od slušňáka ďaleko.
(ale ja som mal vždy šťastie na krásne múzy okolo seba. Nasledujúce sú z gymnázia, na prvej fotke sme robili ako tretiaci servis maturantom na stužkovej, práve máme občerstvovaciu pauzu, druhá je z prvej pomaturitnej stretávky po piatich rokoch. Teraz nám Covid zrušil po štyridsiatich. Otras. Jednak Covid, jednak tých 40 rokov. Pamätám si, keď som ako tínedžer bol v Levoči, kde sme boli otca odprevadiť na stretávku po 20 rokoch. A ako prichádzali tí abiturienti, vrave som si, preboha, akí starí fotri..- Čo je ale zaujímavé, bez ohľadu na výročie, že baby akosi nestarnú. My páni tvorstva pupkatí, šediví či plešatí – daktorí oboje, a baby akoby práve predstupovali pred maturitnú komisiu. No dobre, trocha preháňam. Ale naozaj len trocha).
Ja. Miki z malého mesta. Ktorého gymnaziálne lásky nedopadli a neskôr založili „Cech“. Ale na výške som sa to rozhodol radikálne zmeniť. Je jasné, že po predchádzajúcich milostných fiaskách toho času single.
Miška. Nomen omen. Drobná dievčinka, asi polovica mojej váhy (dôležité).
Peter. Skvelý parťák, tiež z atriákov.
Pitvacia vsuvka (nie, to nie je meno spolužiačky)
V rámci štúdia sme pitvali kadečo. Ryby, žaby, hlodavce... Najabsurdnejšia bola pitva švába. Vybraté z neho bolo už všetko, ostal len spodný skelet a nožičky. A ono to furt behalo...
Ale súdna pitva človeka je iný level. Viem, pre medikov rutina (ale až časom a praxou. Tí s nami boli prvý raz. A tiež im všetko jedno nebolo).
Keď sme vo štvrtáku v rámci anatómie mohli ísť dobrovoľne na súdnu pitvu, Peter, v tom čase už o ročník nižšie na čistej biológii (matika ho ničila) mi robil spoločnosť. Dáko som ho ukecal, keďže baby ísť nechceli.
Po prvý rez pílkou do lebky. Nápadne zbledol a povedal, že musí ísť, zahabkal, že má prednášku. Na to, že bol 5 sekúnd od mdlôb, výhovorka celkom ušla.
Ja som vydržal do konca. Ale vďaka určitým vizuálnym (predstavovým) pomôckam. Keď napríklad začala patologička „krájať“ mozog, zapracovala ako obrana moja predstavivosť a videl som panvicu, kde sa tie plátky vysmážajú.
Paradoxne, pomohlo to. Takže pri pľúcach už som bol ready. Ako jeden z mála som v jedálni na základke pri pľúckach chodil na dupľu. Tieto ale boli iné. Celé čierne. Fajčiar? (pýta sa ktorýsi medik). Nie, Bratislavčan (flegmaticky odpovedá patologička).
Že ako to súvisí s príbehom? No nijako, len som chcel zamachrovať, že som vydržal pitvu až do konca. Pravda, bol to už starší bezdomovec, ktorý umrzol niekde v priekope. Vo vedľajšej miestnosti bola asi dvadsaťročná baba z autohavárie. To by som asi nedal...
Hneď po pitve som šiel z dvoma medikmi na panáka (neostalo pri jednom), na intráku som všetko zo seba zhodil a do práčky. Aj tak som ten "puch" cítil ešte tri dni...
Darina, Alena, Anka. A aj Soňa.
Skvelé baby, za každú srandu. A koľko vydržali piť... Často som každý druhý frťan lial do kvetináča (dodatočne, sorry palmičky), aby som stíhal.
Raz sme boli v nejakom podniku, kde som im robil "pasáka" Keď chodili chalani s nimi tancovať, pýtali si ich odo mňa. Soňu som skoro aj vydal. Ak som vtedy neprišiel k rozmlátenému ciferníku, tak už hádam nikdy.
A tie "veľké tresky", keď nastal Deň učiteľov s "meninovým triumvirátom" Alena, Soňa, Miki...
Soňa. Sympatická drobná krátkovlasá blondínečka v okuliaroch. Má v príbehu zvláštne postavenie. Vzhľadom k tomu, kde si ľahla. Ale opäť predbiehame.
A ako jedinú z celého krúžku som ju videl úplne nahú. Taká šťastná náhoda. Šiel som k nim na izbu po voľajaké skriptá. A keď som vošiel do izby, z druhých dverí vošla Soňa. Zo sprchy. Len tak, bez uteráka. Z toho šoku, že ma vidí, úplne v tých dverách zmeravela.
Čerstvo vysprchovaná, vyutieraná froté osuškou, stála tam v ten okamih bezbranná, ruky spustené pri tele. Žiadne "cudné" skríženie, jedna hore druha dole (ako sa to dialo v neprístupných filmoch). Vravím, okamih. Nádhera... Kým s pišťaním nezmizla naspäť za dverami.
Za pár minút sa zjavila. V slušivom červenom župane. Tvár s ním ladila. Ja som ju však stále videl bez toho župana. Neskôr to sfilmovali. Abrhám, Vrchní, prchni.
Ani neviem, či som si vzal správne skriptá. A či vôbec nejaké...
Táňa. Hlavná postava. V tomto príbehu aj pohlavná. Neobyčajne krásna baba. Mlčanlivá (aj na skúškach, skončila školu po prvom semestri). Stredná štíhla postava. Dlhé nohy, malé pevné prsia (čoskoro sa presvedčím na vlastné... dlane), nádherná tvár Kleopatry s uhľovočiernymi vlasmi a rovnou ofinou nad uhrančivými očami. A pekné malé ústa s výrazne krojenými perami, rafinovane zvýraznenými purpurovým rúžom.
...
Presuňme sa späť do Štyridsaťštvorky.
Zábava graduje. Už úraduje aj alkohol, Miška stíha napodiv presne so mnou. Dolejem sebe, dolejem Miške. Zrazu sa ku mne nakloní a vraví. Miki, ja chcem cikať. No jasne. Rovnaké množstvo alkoholu v polovičnom krvnom obehu.
Chvíľu preberám v hlave, ako naložiť s touto informáciou. Napokon ju posuniem vedľa sediacej Darine. Vzali ju na vecko. Miška už ledva prepletá nohami.
V električke. Miška sa drží operadla, kymáca sa a ja s Petrom ju podopierame. Teda hlavne Peter, ja horko ťažko koordinujem sám seba. A od Mišky prichádza ďalšia dôvernosť.
Miki, ja nemám kabelku.
Peter vystupuje a beží do vinárne po kabelku. Márne, už mala nového majiteľa.
(Miška okrem ťažkej kocoviny vybavovala aj všetky doklady a preukážky. Ale nie hneď, ďalšie dni).
Rozjarená partička bez Petra prichádza na Mlyny. Niektoré decká idú spať, baby berú aj Mišku. Pre zvyšok večer len začína. Ostali len vymenované hlavné postavy. Bez paralyzovanej Mišky a kabelkuhľadajúceho Petra. Čo s načatým večerom?
Darina že ideme k nim na Veľké Mlyny, majú nejaké víno. Ostávam ja a päť báb. Ale problém. Ako ma prepašovať na babský intrák. Skúšam sa prikrčený „podplaziť“ popod vrátnicu. Kamže kam, mladý muž? (oproti vrátnici je veľké zrkadlo, vrátnik si ma vychutnal). Do knižnice, vravím. Chabý pokus, je tesne pred polnocou.
Tak k Tebe Miki, na átriaky! Jasná vec...
Vrátnica na átriákoch nie je problém. Vyskočíme na najnižší balkón a klopem na prvé dvere. Otvára rozospatý Arab. Prosím ťa, môžem si cez teba prepašovať babu? Súhlasí, na átriákoch bežná vec. Tak vchádzam a so mnou päť báb. Uznanlivý pohľad a palec hore.
Chvíľu blúdime v labyrinte chodieb. Je mi to trápne, ale neviem trafiť domov. Od Araba som ešte nešiel. Baby strácajú trpezlivosť, na kolkátke to vlastne bývaš, Miki? D14. Za minútku bez zaklopania otvárajú dvere, kde spia spolubývajúci. Zažnú svetlo a Alena strhne z Antona na prístelke paplón. Je len v slipoch. Aj za to vďaka.
Ježiši, ty si krásny! Skríkne. Ostatné baby sa chichúňajú, chalani otvárajú rozospané oči a musia sa cítiť ako Alenkovia v ríši divov. Darina zatiaľ na chodbe objavila chladničku a bez zábran berie tri fľaše vína, ktoré patria izbe odvedľa. Zajtra dokúpim a vrátim.
Čoskoro sú fľaše prázdne. Ide sa spať.
Ale mne sa nechce ísť domov. Prespíme tu, u Mikiho. Hneď to aj organizujú. Ty ideš ku krásavcovi na prístelok (Jano je stále ako vo sne. Realitu si uvedomuje až teraz, keď sa ocitá na úzkom lehátku vedľa Antona). Postele sú dosť široké, vyspíme sa aj po traja.
Na bývalú Janovu si líhajú Darina, Alena a Anka, keď sa predtým bez zábran vyzlečú do skromnej spodnej bielizne.
Ku mne idú zvyšné dve. Sprava Soňa, zľava Kleopatra Táňa. Obidve v osvedčených dvojdielnych minipyžamkách. Medzi nimi ja. V slipoch a tielku. A jedna časť odevu mi začína byť tesná...
Kamoš rozprával story.
Ako k jeho spolubývajúcemu - volajme ho Igor - na átriaky, zaklopala baba. Krásavica. Že či môže prespať. Mohla. Bol na izbe sám. Baba si ľahla na druhú posteľ a začítala sa do nejakej knižky. Okrem prosby o nocľah stále mlčala.
Igor sa osmelil. Priľahol si ku nej - však posteľ aj pre troch - a začal konverzovať. Teda monológ, kráska mlčala. Tak ju opatrne začal hladkať po vlasoch. Nič, ale ruku mu neodtisla. Ďalej otáčala stránky knihy. Tak Igor v hladení pokračoval. Plecia, ruky. Skúsil prsia. Žiadna reakcia, len šuchot stránok knihy. Vyzliekol jej blúzku. Ako z figuríny. Nespolupracovala, ale ako som vravel, ani sa nebránila...
Za chvíľu mal Igor na posteli vášnivú čitateľku úplne nahú. Jeho ruky nenásytne osahávali všetko, kam dočiahli. Prsia, bruško, nohy, a hlavne jej najintímnejšie partie.
Potom sa jej zavŕtal hlavou medzi stehná.
A kráska stále čítala.
K dokonaniu diela nedošlo. Jeho malý kamoš zlyhal...
Pokorený Igor vypadol z intráku. Nahá kráska s kamennou tvarou stále čítala. Ktovie, čo to bol za román.
Keď sa pripitý Igor vrátil, kráska už spala. Stále bola nahá, ledabolo prikrytá paplónom. Ľahol si aj on. Tentoraz do druhej postele. Keď ráno vstal, kráska už bola preč.
A Igor sa odvtedy liečil u sexuológa. Skrátka, "Malý kamoš" vypovedal vo finále poslušnosť aj pri pokusoch z inými babami...
...
Táto story behala v mojej opojenej mysli. Prešlo asi pätnásť minút. Nemôžem zaspať, ležím na chrbte. A rozmýšľam. Či toto nie je tá šanca na zmenu. (Alebo možnosť B. Návštevy sexuológa...)
Rozhodnem sa otočiť na jednu stranu (za triezva by ma to ani nenapadlo. Ale za triezva by som na izbe nemal 5 báb, pričom dve ako obloženú žemľu. Ja som bol ta salámka..)
Lenže na ktorú?
Nakoniec sa otáčam doľava. Ku Kleopatre Táničke. Však Soňu predsa uvidím onedlho nahú (jasné, že to ešte netuším).
Jemne jej prechádzam prstami zozadu po šiji. Trocha sa zamrví, ale ruku mi neodsúva. Skúsim ďalej.
Prechádzam prstami po ramene a opatrne siaham na podprsenku. Nič, zasa len zamrvenie. Odvaha sa stupňuje a vkĺzavam pod košíček.
Po hladkej pokožke sa dostávam až „na vrcholky hor“. Táňa stále nereaguje.
(Na chvíľu ma premkne des, že Táňa je tá knihomoľka. Len si nevzala knižku do vinárne.
Šanca na zmenu? Môžem zabudnúť. Bé je správna odpoveď. Už len zistiť u Igora kontakt na toho sexuológa. A dúfať, že je fakt dobrý...)
Vtedy sa ale Tánička obracia ku mne. Aj v tme vidím ten jej uhrančivý pohľad. Naše ústa sa spájajú a za chvíľu máme prepletené jazyky. Zvláštny odor jej parfému sa mieša s alkoholickým a ešte... (vtedy mi dochádza, že som sa ešte nikdy nebozkával s fajčiarkou. Nie je to vôbec nepríjemné).
A moja ruka - horolezkyňa už skúma vrcholky bez zábran. A druhá - jaskyniarka nedočkavo pátra v nížine. Nezaháľa ani Tánička. Skrátka taký novozaložený krúžok šikovných rúk.
Prestaň, čo ma chceš zhodiť? (Soňa sprava. Celú dobu nespala...)
* * *
Vstávam. Hlava mi treští. Baby už sú oblečené. Odchádzajú. Táňa sa na mňa tajomne usmieva. V tých uhrančivých očiach sú šibalské iskričky. Soňa je zamračená, ani sa na mňa nepozrie. Ani na odchode nepozdraví. Na prístelke sa k sebe túlia Anton s Janom. Majú ešte hlbokú noc...
Dnes začíname až poobede. Cviká z algebry. Však preto včera krúžkovica. Hlava stále ako bubon.
Prichádzam do posluchárne. Baby stoja už v koliesku, v strede Táňa. Chichotanie. Fakt si vravia všetko?
Soňa medzi nimi nie je, sedí vpredu, tvári sa že číta skriptá. Začína algebra. Neviem sa vôbec sústrediť, stále myslím na Táňu. Mám ju pozvať na rande? Či to bola len taká nezáväzná epizóda?
Ktosi ma šťuchá do rebier. Peter. Postav sa, odpovedáš! Vstávam, nemám šajnu, čo sa ma asistent pýta. Opakuje otázku, ale som nesústredený, akoby hovoril po španielsky. Stojím ako partizán, hláska nevydám.
Tretie zopakovanie, už sa začínam vracať duchom na algebru. Daľšiu otázku už vnímam celkom zreteľne. Povedzte aspoň niečo. Čo na toto riecť? Bez vyzvania si pred užasnutým asistentom sadám.
Až do konca týždňa je to také zvláštne. Baby už sa prestali chichotať, Soňa už sa na mňa toľko nemračí a s Táničkou... Odvtedy sme sa nerozprávali. Len prejdeme okolo seba, ona sa tak záhadne usmeje a tie jej uhrančivé oči...
Už som rozhodnutý. V pondelok ju pozvem do kina.
Mam pre vás dvoch lístky. Hovorí mi Tono v sobotu večer o siedmej. Na koľkú a na čo? Na ôsmu, Indiana Jones, vraj úplná pecka. Trocha ma to rozladilo, chcel som na to ísť s Táňou... Veď to je ani nie o hodinu! Ja viem, ale potrebujem izbu, nebudete predsa svine. Hundrajúc beriem lístky a spolu s Janom sa chystáme. O pol ôsmej sme pripravení. Už odchádzame, keď ktosi klope.
Vchádza Táňa, Anton ju vrele víta. Táňa vidí môj úžas. Uprie na mňa ten uhrančivý pohľad, ospravedlňujúco sa usmeje a pokrčí plecom.
Film bol skvelý. Pri scéne, keď po samurajskom boji s tými bičmi Indiana vytiahne pištoľ a odbachne soka ako prašivého psa, exploduje celé kino.
Ty kokso, to je samica! Vrieskala jak zmyslov zbavená!
Počúvame Antonove nadšené zážitky.
No, pri mne vrieskať nemohla. A zasa ani nie som športovec Anton ale rachitik Miki...
A Anton ďalej chrlí svoje zážitky. Snažím sa ho nevnímať. Nedarí sa mi to.
...Našpúli tie malé ústočká a už ide, Honolulu... Som myslel, ze vybuchnem!
(Anton je v eufórii, mne začína byť z tých jeho pornodrístov nevoľno. A nabudúce mu prajem kurvičku, ktorá mu dá namiesto Honolulu Karakas...Anton si odkrojil chleba, natiera ho maslom a začína si nemravne pospevovať...).
Skúsim otázku. Vy ako teraz spolu chodíte?
Ti hrabe? S takou kurvičkou? Však tá už spala s celou lodenicou (ja chodím v rámci teláku na basket, Táňa na kajaky).
Myslíš, že prečo som ju sem volal. Neklamali, vodáci, v posteli je "nambr uan". Užívať si treba kým sme mladí. Ryby budeme chytať na dôchodku...
Po skončení prvého semestra odišla Táňa na Tríbeč.
Občas sa zamýšľam, čo by sa stalo, keby som sa vtedy obrátil na druhú stranu. Soňa bola výborná študentka a správne dievča. Možno by sme na Indiana šli spolu. Prečo si ľahla, kde si ľahla? Náhoda? Alebo si len namýšľam, proste už bola Janova posteľ obsadená.
No nič, mal som vedieť o prednosti sprava aj v posteli, nielen na križovatke. Ale to by som o necelý rok zrejme nezačal s "Osudovou". Všetko bolo, ako malo byť...
The End of story.
Splatil som podlžnosti voči nekamaláskam z citátu. Nie, na Danku a Janku ešte nedošlo. Aj keď... Ale nič, nebudem to teraz zamotávať. Nabudúce už opustíme Stoličné mesto a ocitneme sa na Považí. Ja už v pracovnom procese v „teréne“. A tretia kamaláska na obzore.
