Boli na stromoch a dekoračných stĺpoch.
A je tu prvá rada, môjmu učiteľskému srccu blízka.
Niektoré rady našich babičiek zľudoveli ako príslovia a porekadlá. V súvislosti (aj) s učením sa mi vynorilo „čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra“. Mne sa páčila najmä jeho modifikované verzia, „čo môžeš urobiť dnes, urob včera a máš dva dni voľna“...
Nevedno, či babička tou radou myslela napríklad učiť sa o polnoci, alebo v požehnanom veku.
To prvé som za študentských čias zažíval často, to druhé sa ma pomaly začína týkať... Zatiaľ však fungujem ako „prdúch“ (elegantný český výraz pre „pracující důchodce“) a samozrejme okrem toho že učím drobcov, musím sa učiť aj ja. Nikdy nie je neskoro napríklad učiť sa fyziku, ktorú som v tomto školskom roku vyfasoval (a celkom ma to „chytilo“ :-). A možno raz, keď skončím aktívnu učiteľskú kariéru, dám sa na Univerzitu tretieho veku. Celkom ma láka neurochirurgia...
Za starých čias (ktoré sa pomaly ale isto navracajú), existovala tzv. VÚML. Večerná univerzita marxizmu – leninizmu. Tam sa spájali oba aspekty – neskoré hodiny vyplývajúce už z názvu a aj vyšší vek nomenklatúrnych (zväčša robotníckych) kádrov. Prototyp absolventa pre mňa predstavuje súdruh Ľuboš (Čege)Bláha.
Ale to sme trocha odbočili od babičkiných rád. A obávam sa, že nie naposledy. Pozrime na kategóriu:
ZDRAVIE
S tou prvou radou nebudem polemizovať.
S tými bylinkami, no čo ja viem...
Napadá ma, že ak na každú chorobu existuje bylinka, že čo bolo skôr – choroba alebo bylinka? Nevraviac o tom, že je to živná pôda pre rôznych šarlatánskych liečiteľov. Nuž, a keď dôjde k tej „zriedkavej“ návšteve lekára, často je už nesokoro...
Odbočka k Plochozemcom (podporné argumenty pre Machalu)
Gemerská stará mama mala empirické dôkazy, ktorá si ničím nedala vyvrátiť.
1. Ak by bola Zem guľatá, predsa by sme všetci popadali.
2. Raz v jednej zo zriedkavých návštev lekára bola hospitalizovaná. A celú noc nemohla zaspať, tak pozerala z okna. A vtedy sa presvedčila, že Zem stojí a to Mesiac a hviezdy sa točia dookola...
A propos, moje babičky.
Spišská, alias „stará maci“.Narodila sa ešte na konci 19-teho storočia v Kansas City Kansas, ale ešte v čase jej detstva sa jej rodičia – emigranti vrátili na rodnú hrudu (čo jej deti neskôr vyčítali, neuvedomujúc si, že síce jej budúce deti by boli amerikáni, ale úplne iní). Vychovala 6 detí (môj otec bol najmladší). Nemala ľahký život, najmä po víťaznom februári. Starý otec bol kulak a kolektivizáciu tvdohlavo odmietal, za čo si svoje vytrpela celá rodina (spolu s najstarším synom pobudli aj v árešte).
Gemerská, jednoducho „stará mama“.
Druhá stará mať sa narodila začiatkom 20-teho storočia, bola z opačného „sociálneho brehu“. Starého otca som nepoznal, zavalilo ho v bani keď moja mama mala 14 rokov a tak ostala na výchovu piatich detí sama. Na rozdiel od spišského honosného domu bývali v jednoduchej chalupe s kuchyňou, jednou izbou a hlinenou podlahou s „pokrovcami“. Na vodu sme aj my vnuci chodili s vedrami do studne.
Iste mi obe staré mamy dali množstvo rád, aj keď nejaké konkrétne si nevybavujem. Boli skôr skryté v celkovom spôsobe života, atmosfére ktorú som nasával plnými dúškami a emóciách s tým všetkým súvisiacich. V 60-tych rokoch mali rodičia len takú „pididovolenku“, takže letá sme trávili temer celé na Spiši či Gemeri. Polozili sme z bratrancami vtedy ešte ruiny Spišského hradu, na Gemeri som si raz adoptoval zatúlaného psíka (žiaľ, našiel sa majiteľ, ale rodičia by mi ho aj tak zatrhli...)
* teraz ma napadla jedna rada starej maci svojim synom, ak sa v rodine tradovala. Starší Ján, mladší Šimon (môj budúci otec). Stará maci dávajú Jánovi dve jabĺčka, jedno veľké červené, druhé síce tiež pekné, ale podstatne menšie. „Janku, Šimo je mladší, ta mu daj vybrac“. Za chvíľu Janko rečuje: „Ta sluchaj, Šimku. Ta sebe vyber. Toto malé alebo nič...“
No ale je načim vrátiť sa k babičkiným radám.
RODINA A PRIATELIA
Tuná zo všetkými troma súhlasím. Aj keď máme aj v širšej rodine prípad, keď kvôli dedičstvu sa súrodenci na život a na smrť rozhádali. A aj niektorí priatelia sú už bývalí...
Som spoločenský týpek. Milujem stretávky všeho druhu. Či už maturitné – s mojimi spolužiakmi aj s mojimi študentami, v minulých rokoch volejbal parta kantorov a priateľov školy (druhá fáza pri pivku). Žiaľ, túto etapu ukončila pandémia a u mňa aj operácia očí. Pokus o reštart nevyšiel.
Exkluzívne postavenie má čunderparta z gympla. Všetci piati sme si boli navzájom na svadbách**, stretávame sa pokiaľ sa dá aspoň raz do roka (máme aj dve výročné tričká). Žiaľ, zdravotný stav jedného parťáka prekazil tohoročnú stretávku, ale veríme, že o rok vyjde. ** Minule sme sa bavili, že na pohreby si už každý každému nebudeme chodiť („už se kácí v našem lese“)... Tu sme všetci na výročnom „pamdemickom“ tričku. Stretko sme stihli deň pred uzavretím okresov...
Čo ostalo v košíčku...
S týmto súhlasím. Otázka je, kedy a ako rozlíšim tie malichernosti od dôležitých vecí...
U mňa bola prvým takým zlomom základná vojenská služba, kde sme ešte „slúžili socialistickej vlasti“. Aj keď na buzeráku sme slovíčko „sloužím“ nahradili výstižnejším „souložím“. Bolo by to na blogo-seriál (nevylučujem, že sa raz do toho pustím), teraz len sucho skonštatujem, že taký koncentrát absurdít som nikdy potom nezažil. De facto rok nepodmienečne, nemáš kam ujsť. Jediné pozitívum sa objavilo až neskôr, v civile. Máločo ma po tom zelenom roku dokázalo vytočiť...
No a malichernosti sa v plnej nahote odhalia spravidla pri tragických udalostiach.
Keď v rodine bratranca (temer ako brata) vypadlo z vlaku 4-ročné dieťa. Keď pri ceste na lyžovačku zahynul rodinný priateľ, po ktorom ostali 2 malé deti. Keď som sa v jeden deň ocitol na troch pohreboch bývalých študentov, ktorí zahynuli pri autohavárii. Na oči tých „osirelých“ rodičov nikdy nezabudnem.
V školskej ročenke sme v tom roku na nich spomínali. Články pripravila kolegyňa Sisa, nebolo to ľahké. Zarezonovala vo mne vtedy (a dodnes) táto myšlienka.
Keď zomrie manžel, ostane vdova. Keď zomrie rodič, ostanú siroty. Ale keď zomrie dieťa, ostane vlastne kto?? Na tých zúfalých, opustených rodičov nie je pomenovanie...
Ale poďme k veselším témam.
Tu už budem stručnejší. Áno, opäť sa dá súhlasiť. Ale niekedy je to čo si a to čo hovoríš vo vzácnom súlade. Už som ho dnes spomínal, ako prototyp absolventa VÚML. Myslím, že Ľuboš (Čege)Blaha je exponát aj pre túto babičkinu múdrosť...
A ešte jedna rada na záver.
Nie že by som s ňou nesúhlasil. Ale úprimne, takto by ju dozaista ani jedna z mojich babičiek nesformulovala. V súvislosti s „vyhorením“ by ich skôr napadla stodola v plameňoch...
POREKADLÁ A PRÍSLOVIA
Venujem sa im preto, že mnohé z nich úzko s radami babičiek súvisia.
Ale ešte v mladosti sme prišli na to, že nie vždy majú univerzálnu platnosť, niekedy možno 50 na 50 (matematicky je to to isté, ako 523 na 523, ale to sa až tak neujalo...).
Jo, ešte toto.
Zamysleli ste sa niekedy nad tým, aké depresívne vie byť porekadlo (alebo príslovie?):
Nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie?
Inými slovami, ste po krk v s***kách, ale má vás utešit, že to ešte nie je všetko???
Rozmýšľali sme nad tým, ako ich vylepšiť, ba spraviť priam axiomatickými.
A bolo to napodiv jednoduché. Stačí namiesto „špekulatívnej“ druhej frázy zopakovať tú prvú. Takto upravené porekadlá platia prakticky bez obmedzenia. Veď posúďte.
No nie je to geniálne?
3 čriepky (ktoré som niekde začul).
O pravde a lži (a iné život a iné múdrosti)
Lož má krátke nohy. Ale ako rýchlo nimi prepletá!
Pravda zvíťazí. Ale len keď nebeží lož.
Keď nemáš cestu, nemôžeš stratiť cieľ.
Dve myšlienky na už celkom na záver (aspoň dúfam)
Stali sa takpovediac mojimi krédami. Prvá je z mojej vlastnej dielne. Druhú sformuloval jeden docent na prednáške na výške.
Všetko sa chce, keď sa dá.
Nie je to ani dobre, ani zle, ba práve naopak...
(môže byť alternatívou k "nikdy nebolo tak zle...")
