Ale to len (ranno) noční vtáci.
Minule sme si prezreli Spišský hrad zvonka. Ak ste s nami neboli, než začneme, môžete si prehliadku zopakovať teraz. Počkáme. Hotovo?
Tak poďme na to. Dnes sa poobzeráme po vnútorných priestoroch.
Aj dnes budeme čerpať z knižiek vydavateľstva Dajama z edície Kultúrne Krásy Slovenska. Prvé dve sme uverejnili v minulej časti (link vyššie pri opakovanej prehliadke).
Dnes k nim pribudne ešte jedna:
Viera Dvořáková, Daniel Kollár: Najkrajšie mestá (Mestské pamiatkové rezervácie)
(námestie na titulke publikácie iste poznáte, boli sme tam na našom tripe. Pomôcka: kontroverzný kat).
V „útrobách“ Spišského hradu.
Pri vstupe do prvých zastrešených priestorov nás víta delo.
Následne vstupujeme do Kaplnky svätej Alžbety. Už sme mali možnosť vidieť ju pri pohľade z veže zhora. Pred jednoduchým oltárom je kytica slnečníc.
Než sa posunieme ďalej, povieme si jednu historickú legendu.
Vesen a jeho synovia
Kmeň Staroslovienov priviedol na južný Spiš vladyka Vesen. Zastavil sa pri dvojici nápadných skalných kopcov ležiacich uprostred širokej zvlnenej kotliny. Dva vŕšky boli ideálne na vybudovanie nového hradiska a dvaja boli aj Vesenovi synovia.Preto na ľavom kopci začal stavať Bystroň a na pravom vyrástlo hradisko jeho brata, dvojčaťa Dragovita. Jadrom ich neskoršieho sporu sa stala krásna Zorica, o ktorú zviedli krvavý boj. Z bratského zápasu vyšiel víťazne Bystroň a krásna deva sa mala stať jeho ženou. Dragovit však Zoricu presvedčil, aby s ním ušla a rozhnevaný Bystroň vypálil bratovo hradisko. Dragvitovi sa však spolu s krásnou švagrinou podarilo ujsť, a jeho hradisko na kopci, ktorý sa dnes nazýva Dreveník, už nikto nikdy neobnovil. Naopak, z Bystroňovho dvorca sa stal neskôr mocný Spišský hrad.
Čaká nás teraz lahôdka vnútorných priestorov, mučiareň. Na plamenných tabuliach nás vítajú živé opisy, čo všetko čaká „mučeníkov“.
Pri nasledujúcej prehliadke mučidiel vás nebudem rušiť.
Za mučiarňou si ešte všimneme rodové erby. Zaujme najmä erb Csákyovcov s odťatou hlavou Turka či Tatára. Tematicky ladí s mučiarňou...
Cez parádnu komnatu prechádzame do zbrojnice. Okolo rytierských brnení prichádzame do siene s mečmi, šabľami, kordami, palcátmi, halapartňami a kopijami. Milovníci zbraní, môžete sa pokochať...
V minulej časti sme vyšli na vežu a obdivovali výhľady do okolia. Dnes, v interiérovej časti, si ukážeme cestu, ktorou sme sa dostali hore..
Posledná miestnosť, ktorú dnes navštívime, je hradná kuchyňa. Ale predtým nás čaká ešte jedna legenda.
Halušky s kapustou.
Drábi spišského hradného pána raz na hrad doviedli gazdinú, o ktorej šiel chýr, že varí najlepšie halušky s kapustou. Keď si hradný pán overil pravosť zvesti a najedol sa halušiek do popuku, zadržal kuchárku v hradnej kuchyni a prikázal jej ostať na hrade. Jej mužovi sa však cnelo za ženou aj za haluškami, a tak priniesol hradnému pánovi sud plný kapusty. Tú vraj treba dať tam, kde jeho žena varí halušky. Hradný pán ho pochválil a kázal mu kapustu zložiť v kuchyni. Manželia chytro kapustu zo suda povyberali a žena vliezla do prázdneho suda. Sedliak pritĺkol naň vrchnák a ženu si odgúľal domov.
Hostiny a stolovanie.
Stravovanie v bohatších kruhoch bolo pripravované s ohľadom na spoločenskú vrstvu a majetok. Hlavne hostiny, predovšetkým svadobné, boli mimoriadne pompézna. Vyznačovali sa najmä množstvom jedla a pitia podávaného v drahých nádobách. Jedlo bolo aj rafinovane pripravované a tzv. jedlo na pozeranie sa stalo hlavnou ozdobou stola.
Menili sa druhy mäsa. Bez zveriny si v 16. storočí poriadnu hostinu nevieme predstaviť. Pri bohatých stoloch sa podávalo 5 samostatných chodov. Na konci 16. storočia sa hostiny predlžili na tri až štyri hodiny a podávalo sa od 30 do 100 chodov.
Pri panských stoloch a v bohatých domoch sa všetci museli chovať podľa určených spoločenských pravidiel. Tie sa spisovali a už v 15. storočí sa začali vydávať aj knižne.
Nehádať sa a nešepkať, obrus vždycky čistý mať.
Nos do neho neutieraj a okolo seba nepľuvaj.
Soľ ber iba s nožom a na stole nikdy nespi, spievaj málo, radšej nikdy.
Tiež si treba pozor dať a mastný nôž neoblizovať.
Pri stole sa v zuboch nešpáraj a telo si príliš neškrabaj.
A keď ešte pokrm v ústach máš, pohár k ústam radšej neprikladaj.
Známe sú aj poučenia o neslušnosti opierania lakťov o stôl, ruky majú byť položené voľne vedľa tanierov. Nebolo vhodné ani opierať sa o stenu, vyberať si v misách najlepší kúsok, kydať jedlo na obrus. Rovnako fúkanie horúceho pokrmu, mľaskanie, olizovanie lyžíc, grganie či pitie bez utretých úst bolo neprípustné a svedčilo o nízkych mravoch.
Ako sa dodržovali pravidlá o neohováraní, nevysmievaní a ohľaduplnom správaní pri stole nie je známe.
Opúšťame Spišský hrad.
Hradná kuchyňa a oboznámenie sa so stolovacími zvykmi panstva nám pripomenulo vlastný hlad.
Po krátkej zastávke na salaši Sivá brada, kde som si v detstve vždy dával bryndzové pirohy špeciál (ponuka bola aj teraz bohatá) si nasádzame rúška a pokračujeme smerom na Levoču.
Levoča. "Najjagavejší kameň na Spišskej korune".
Neočakávajte komplexnú prehliadku mesta. Priblížime si najmä dve dominanty – baziliku svätého Jakuba a radnicu spojenú s renesančnou vežou. Chrám bohužiaľ len zvonku, vnútri sa nedalo fotografovať ani za poplatok. Samozrejme si pozrieme aj pár ďalších známych pamiatok a atrakcií. Aspoň jedným záberom evanjelický kostol, nesmie chýbať klietka hanby (tentoraz aj s osadenstvom). Tiež Veľký župný dom, múzeum – bývalý dom Majstra Pavla, fontánu, pamätník sovietskej armáde a potom nakukneme len tak na uličky po okrajoch námestia. Na záver sa s nami rozlúči Ľudovít Štúr.
Začíname.
O zápise Levoče do Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO sme písali v minulej časti.
Nie je účelom článku písať o histórii Levoče, Ak by ste ju chceli spoznať ešte pred prehliadkou, odskočte si napríklad na wikipédiu, opäť počkáme.
Pozrime si teraz plánik Námestia Majstra Pavla:
Pôjdeme v poradí 1, 2, 3, 11, 4, 5 a 6. A potom ešte prejdem po námestí len tak.
Bazilika sv. Jakuba.
Patrí medzi najvýznamnejšie sakrálne stavby na Slovensku. Trojloďový halový kostol s mohutnou svätyňou vznikol v. storočí. Zasvätili ho sv. Jakubovi staršiemu (apoštolovi, ochrancovi bojovníkov, pútnikov a robotníkov) a v deň jeho sviatku (25. júl) sa tu v minulosti usporadúvali veľké výročné jarmoky. K severnej lodi kostola v roku 1392 pristavali Kaplnku sv. Juraja. Koncom 15. storočia k severnému a južnému portálu predstavili predsiene. Vysoká a štíhla veža z prvej polovice 19. storočia je najvýraznejším prvkom siluety mesta.
Mimoriadne cenný je interiér baziliky, v ktorom sa nachádza najvyšší drevený gotický oltár na svete. Oltár Panny Márie a sv. Jakuba Apoštola má výšku 18,6 m. Je z lipového dreva a v rokoch 1508 až 1517 ho zhotovili v dielni Majstra Pavla.
Predstavíme si niekoľko pohľadov na Baziliku z rôznych strán.
.
Majster Pavol z Levoče.
V tvorivom prostredí Levoče takmer štyri desaťročia žil a tvoril Majster Pavol z Levoče (1455 - asi 1540), ktorý je dodnes považovaný za najväčšieho stredovekého umelca Slovenska. Do Levoče prišiel po roku 1500, pričom svoj výnimočný talent dovtedy rozvíjal v dielňach popredných krakovských a norimberských majstrov. Vrcholom jeho diela je rezbárska výzdoba neskorogotického hlavného oltára levočského kostola sv. Jakuba. Monumentálne pôsobia najmä tri ústredné oltárové plastiky zobrazujúce Madonu s dieťaťom, sv. Jakuba a sv. Jána Apoštola. Svoju vlastnú podobizeň Majster Pavol údajne dal jednej z dvanástich sôch apoštolov kompozície Poslednej večere v predele oltára. Posledný záznam o ňom sa našiel v dokumentoch z roku 1537.
Okolo Baziliky prechádzame k radnici.
Radnica s renesančnou vežou
Radnica s arkádami bola postavená po požiari v roku 1550. Patrí k vrcholným stavbám svetskej renesančnej architektúry na Slovensku. Po požiari ju obnovili a rozšírili v renesančnom duchu. Pri tejto úprave, ukončenej v roku 1615, zachovali vstupný portál zo staršej stavby.
Na konci 19. storočia prešla radnica veľkou úpravou, ktorá sa prejavila najmä romantizujúcim zastrešením s vysokými manzardami. Pri radnici stojí renesančná zvonica zo 17. storočia, so zastrešením z rou 1824. Na veži sú okrem zvonov údajne aj prvé vežové hodiny v Uhrosku, premiestnené z kostolnej veže.
Krv levočských richtárov.
Podľa legendy mala Levoča v minulosti malý chotár, a tak po víťazstve kráľa Karola Róberta nad Matúšom Čákom, o ktoré sa zaslúžilo aj mesto, vyslali Levočania ku kráľovi deputáciu s prosbou zväčšiť chotár o územie, na ktorom v boji vykrvácal levočský richtár. Karol Róbert milostivo prijal Levočanov a vydal nariadenie, v ktorom sa hovorí, že "krvi levočského richtára nech je daná zemezískavacia sila". Túto vetu pripojili k levočským právam a výsadám.
Listinu Levorčania "oprášili" v roku 1700, keď na novoročnej poľovačke spišský podžupan Pavol Gorgey postrelil levočského richtára Katrola Kramlera. Levočskí poľovníci namiesto poskytnutia prvej pomoci nosili richtárovo telo po gorgeyovskom chotári dovtedy, kým z neho kvapkala krv, čím pre Levoču získali podľa práva veľký kus pozemku. Tieto udalosti opísal spisovateľ Kámán Miksáth v románe Čierne mesto.
Presúvame sa juhovýchodne od radnice. Tu stojí od prvej polovice 20. storočia
Klietka hanby.
Pochádza zo 16. až 17. storočia a slúžila ako stredoveký pranier, kde sa verejne vykonávali ľahšie tresty. Pôvodne stála na mieste, kde dnes stojí Evanjelický kostol. Dnes spolu s balkónom radnice tvorí javisko divadelného predstavenia Levočská biela pani.
Táto smutná legenda pochádza zo začiatku 18. storočia, keď Levoču obliehali cisárske vojská. Hlavná hrdinka príbehu Júlia Géciová - Korponayová na jeho začiatku vyprevadila manžela so slzami v očiach do boja, avšak krátko na to do mesta vpustila nepriateľských vojakov. K zrade vlastného muža a rodného mesta ju hnala veľká láska k veliteľovi cisárskeho vojska.
Neskôr sa však Júlia pridala na stranu povstalcov, čím sa dostala do nemilosti bývalého milenca. Ten ju za zradu uväznil na hrade Červený Kameň, kde musela nešťastnica dva roky znášať ťažké mučenie a iné príkoria. Nakoniec jej smutný príbeh ukončila katova sekera v dolnouhorskom meste Ráb.
Po smrti sa vraj Júliin duch vrátil do rodného mesta, kde ho Levočania vídavali, ako sa v bielych šatách smutne prechádza po mestských hradbách.
Za klietkou hanby stojí
Evanjelický kostol.
Bol postavený v rokoch 1825 až 1837 na mieste staršej drevenej stavby.
Dokončenie prehliadky.
Presúvame sa naspäť ku Bazilike. Na severnej strane prechádzame k dvom budovám. Najprv k bývalej vážnici, pozoruhodnej budove obchodného domu. A ešte severnejšie je budova Župného domu, postaveného v empírovom slohu začiatkom 19. storočia pre potreby umiestnenia administratívy Spišskej župy.
Ďalej sa už len tak nezáväzne poprechádzame po námestí. Pozrieme si fontánu, štýlové meštianske domy (tabuľka múzea je na pôvodnom dome Majstra Pavla). Naďabíme aj na akýsi umelecký butik či výstavku vo výklenku.
Prehliadku končíme pri soche Ľudovíta Štúra.
Tu končí nielen prehliadka Levoče, ale aj celý letný Trip
Bolo mi cťou a potešením predstaviť Vám malú vzorku "ničoho" z tohoto úžasného Kraja. Niektorí ste si možno oživili spomienky, iní ste tieto miesta navštívili aspoň virtuálne prvý raz.
Nabudúce:
V budúcom roku sa aj napriek Pandémii dostaneme aj na zahraničné tripy. Budú už staršieho dáta (oprášené spomienky) od Arménskej SSR a Jerevanu z roku 1982, cez minisériu z východu USA (2009) až po pomerne čerstvý Londýn a Edinburgh.
Samozrejme sa vrátime aj ku slovenským Černobyľom, najbližšie navštívime areál bývalej huty v ZTS Martin. A ešte ostali v zásobe tri kamalásky (čitatelia blogonovely pamätajú, že po Danke sme si sľúbili Janku. Nie, nie sú todvojičky).
Ale všetko má svoj čas, ako vraví koláž z iného môjho blogu :-).
