Na a už pekne pohromade, v dvojmetrových odstupoch a s respirátormi a potvrdením o negatívnom teste (na pozitívnu náladu potvrdenie nepotrebujeme) pokračujeme na hornú lúku.
Tam už okrem Bielej galérie vidíme aj vyslovene praktické elementy (niektorých vás tuším myklo. Nie, vás som tam nevidel. A navyše hovorím "praktické"!)
Ako starostlivosť o vtáctvo (pri tej slaninke som bol chvíľu v pokušení, ešte dobre že ju nevidela beštyja :-), oddychová zóna s lavičkami "zmrzniritkami" či ohnisko, kde chýba už iba 12 mesiačikov a hor sa na jahody...
Ale aby sme dodržali šablónu.
Padá sniežik bielučký,
na polia i na lúčky,
na záhrady, na lesy,
vtáčik malý kdeže si?
Tretí (a posledný) lyžiarsky. Už znova na gympli...
"Vyfasoval" som triedu. Trocha bizarným spôsobom. Pôvodne ich bolo vytvorených 5 po 30 žiakov. Na poslednú chvíľu vrchnosť povolila otvoriť šiestu, ef-ku. Z áčky po éčku bolo treba vybrať po 5 žiakov a presunúť ich ako stavebné kamene do novej triedy. Lenže školský rok už dva týždne frčal, triedy už začali fungovať ako kolektívy. Kto musí ísť z kola von?
Niekde sa našli dobrovoľníci. Ale prevažne sa žrebovalo...
A tak som jedného dňa vošiel do triedy a zazerajúcim namosúreným tínedžerom som radostne oznámil. Odteraz som váš triedny a môžete sa na mňa s dôverou obrátiť s akýmkoľvek problémom. Dve dievčinky sa s jedným okamžite na mňa obrátili. Že chcú ísť naspäť do áčky...
Ale zvykli sme si. Nežne spolu preskákali revolúciu, pár legendárnych školských výletov (ktoré sú vďačnou a zveličovanou témou aj na stretávkach) a cez stužkovú sme sa dopracovali až k maturitám.
Takže keď prišla na program dňa otázka lyžiaráku, detiská sa ma pýtali, či pôjdem s nimi. No ja neviem, to je skôr záležitosť telocvikárov. Ále, pán profesor, veď vlani bola s céčkou tiež triedna, a to je ruštinárka...
Ukecali a zároveň ma navnadili. Informoval som sa u vedenia, čo to obnáša, keby som chcel ísť so svojimi ako inštruktor. Maličkosť, absolvovať inštruktorský kurz. Tak som sa spolu s mladou kolegyňou prihlásil a aj absolvoval. Po týždni jázd a teoretických prednášok som držal v ruke certifikát. Nič nebránilo jedného zasneženého dňa vyraziť s už utuženým kolektívom smer Orava. Hola, hola, Kubíbska hoľa volá...
Fragmenty z výcviku
* už ubytovanie. V Oravskom Podzámku, v niečom, čo bolo predchodcom budúcich penziónov. Na prízemí šenk, na poschodí izby. A švárne dievčence trocha provokovali domorodých junákov. Až tak, že si to vysvetlili po svojom a jeden večer sa začali dobýjať do ubytovacej časti. Chvíľu sme viedli súboj o dvere, na jednej strane ja a pár chalanov, na druhej podguráždení, laškovania chtiví domáci. Naše "bendžá" zachránil príchod šenkárom privolanej polície...
* na raňajkách. Decká, nech vás ani nenapadne niečo sušiť priamo na tých rozpálených gamatkách. Nemáte na nich položené lyžiarky? Niééé... Určite? Určitééé... Prichádza Evka. V ruke drží oranžovú neforemnú hrču. Ešte pred chvíľou to bola lyžiarka.
Jedáleň sa v okamihu vyprázdnila. Všetci trielili ku gamatkám. Holt, niet nad názorný príklad :-).
(Evka už do konca výcviku chodila len na prechádzky ku svahu...)
* na výcviku boli tri triedy. Družstvá sa vytvorili podľa výkonnosti. Prvé družstvá si vzali telocvikári. Rozdali permanentky a decká jazdili viac menej samostatne. Ja som si vzal predposledné družstvo, deti ktoré obrazne videli lyžovanie iba z rýchlika. A šiel som podľa metodickej príručky, od piky. Obraty na mieste, oblúčiky, prenášanie váhy na spodnú lyžu, paličky...
A všetko som predvádzal.
Až prišiel na radu skok. No nazdar... Skákal som naposledy v ich veku. Ale nechcel som cúvnuť.
Deti vymodelovali parádny mostík. A plný očakávania sa zoradili pod ním.
Síce som teóriu naťahoval, ako sa len dalo, ale osudný okamih sa blížil.
Okej, decká, pochopili sme. Tak teraz dávajte dobrý pozor. Predvediem to len raz..
(sa mi zapáčilo, šiel som aj na ďalší rok. Nech už ten kurz zúročím. Na tom kurze mal kolega aj malého syna. Ten nám dospelákom dal prezývky tuším z Včoelky Maji. Ja som obišiel dobre, bol som mravček Paľko. Ale kolega telocvikár bol Hovnivál. Celým menom Hovnivál Kurt ktorý chcel byť zlatoňom. Bóžinku, ako jeho to vytáčalo. Občas mal chuť malého Jurka uškrtiť... Na tom výcviku sme mali aj úraz. Rozťaté koleno pri náraze na zábradlie. Tam som fungoval ako zdravotný asistent. Mali sme našťastie vlastného lekára...)
Pomaly sa poberieme nazad. Ešte jeden pohľad do galérie a "fujas matias"
Padá sniežik padá,
ej ale som rada.
Už je biely sad,
ej ale som rád.
Bude dobrá sánkovačka,
bude dobrá lyžovačka.
Do oblôčka sniežik hľadí,
ej ale sme všetci radi.
Nebolo mi do smiechu. Ale teraz nešlo o mňa...
Neskôr sa k tomu dostanem. Že Spálená je po Martinkách moja druhá zjazdárska srdcovečka. Ba možno aj prvá.
V minulosti, kým nebola sedačka, tiahla sa tam dlhočizná POMA s dlhočiznými frontami. Neraz nám naši drobci odtiaľ na hrbolcoch vypadli a my sme za tiež vypojili z vleku, aby sme ich zberali jak Maruška jahody a robili nové pokusy.
S novou sedačkou prišiel aj nový komfort. Na ten sa rýchlo zvyká.
Až raz...
Dcérka mala takú parádnu žltú vetrovku so Snehulienkou. A z nej také šnúročky. V príjemnom rozhovore celá rodinka na konečnej zosadala zo sedačky. Však už rutina. Len zrazu počujem dcérkin krik...
Obzrel som sa a stuhla mi krv v žilách. Jedna z tých šnúrok ostala zakvačená v sedačke a tá po "otočke" vliekla dcérku so sebou. Dodnes nechápem, ako som dokázal tak rýchlo vyskočiť z lyží...
Rozbehol som sa dole kopcom za unikajúcou sedačkou. Manželka zatiaľ s krikom bežala k hornej búdke, kde obsluha miesto sledovania situácie kurizovala s nejakými opálenými fešandami...
Lanovka zastala práve vtedy, keď začala naberať nebezpečnú výškovú trajektóriu...
V tom momente dočiahla nohami v lyžiach presne na moje plecia. Kde pristála ako na koni, keď sa šnúrka konečne uvoľnila.
(v ten deň už sme na sedačku nešli. A trvalo nejaký čas, kým sa zbavila fóbie...)
Ešte horšie mohlo dopadnúť zážitok v Ždiari. Kde sme sa rozhodli vyskúšať inú atrakciu.
Snežné skútre.
Po krátkom výklade inštruktora sme šli na vec. Akurát sme sa pýtali, či predsa len dcérka nie je príliš malá na samostatnú jazdu. Kľud, chodia tu aj menšie deti. A ovláda sa to ľahšie ako trokolka...
Prvé koliečko som šiel ja zo synom. Každý na svojom stroji. Nejako ma to zvlášť neoslovilo, ale ok. Šli sme pomaly a opatrne.
Striedanie.
Tátoše odsedlali baby. Inštruktor ešte raz zopakoval pokyny a stojac pri dcérkinom skútri vydal povel na štart.
A vtedy sa to stalo...
Dcérka zrejme prudko stočila rukoväť plynu na doraz. Ten výjav vidím aj dnes sťa v spomalenom filme. Motorka ohlušujúco zarevala a ako splašený kôň sa vzopäla na zadné. Zhodila drobnú jazdkyňu a vyletela do vzduchu. A s utíchajúcim revom dopadla len kúsok od vydesenej dcérky...
(neviem a ani nechcem si predstaviť, keby ten kolos zaletel o pár decimetrov ďalej...)
Fuuu... Ešte aj po tých rokoch mi behá po chrbte mráz.
* * *
Na upokojenie dáme jednu menej známu báseň. Nepamätám si už autora a ani gúgel mi nebol nápomocný. Len viem, že raz som ju recitoval na Hviezdoslavovom kubíne. To bol teda nápad :-)...
V obrazovej časti sa už budeme prelínať so sídliskom. Stopa v snehu mi pripomenie bežkársku minulosť, stožiar zasa moju fascináciu elektrifikáciou krajiny. Ako o nej spievajú Cimrmani.
A vďaka ktorej jazdia v našom meste aj trolejbusy.
Aj keď zadrátované mesto...
Čo ja viem. Bol to projekt Národného Janka, a tam šlo málokedy o ekológiu, ale vždy o kšefty. Možno pamätáte na predané emisie a televíznu besedu o "prdoch". Nuž a Národného Janka vystriedal Danko, vyslovene lštylistický žonglér...
Ale nechajme úvahy, na obzore už je náš obľúbený, teraz opáskovaný šenk. A keďže sme v rozprávke, ako inak, zámoček.
S jedným výdajným okienkom pre prvú pomoc (varené vínko a tyčinky). Samozrejme, na konzumáciu doma. Náš prechodný domov je momentálne pník za zámočkom. Tu sa delí prvá pomoc. Každému co jeho jest :-)
Ale poďme už na ten Kubín. A poslednú porciu spomienok.
Chlapci na Hron,
na Hron zmrznutý.
Ta von, ta von,
ľad je na siahu vydutý.
Naň smelo, bárs dvesto.
Zdrží celé mesto.
Ale kto sa od družiny
priďaleko vzdiali
zhynie podľa vlastnej viny
keď sa pod ním ľad prevalí...
Znova na Oraviciach.
Na Oravice sme so švagrovcami už s našimi deťmi chodili roky na chatu cez jarné prázdniny. Sú tam v okolí - okrem Martiniek - moje najobľúbenejšie svahy, Janovky a najmä Spálená. Raz sme ju šlapali pešo, nechodila Poma, lebo padlo lano a "oskalpovalo" mladú Poľku (nevideli sme, len sme počuli).
A zažili sme tam aj odstreľovanie lavín.
Tam, keď vyjde počasie, nepotrebujem sa ani lyžovať. Len si užívať jarné slniečko a kochať sa výhľadmi...
No a bežky.
Tým som prišiel na chuť na Martinkách, už spomínaný lyžiarák z výšky. Bežky nám na výcvik zapožičala fakulta, ale hneď po ňom som si kúpil vlastné, sovietske celodrevené. Za dve zimy som ich doslova "zodral". A neskôr sme na bežky postavili aj naše deti. Učili sa, to práve na Oraviciach. Bol to ich nápad, nemali sme ešte detské lyže. Nesmierne komický pohľad bol na 6 až 9 ročných špuntov, ako robia kolečká pod chatou na dospeláckych lyžiach :-). To už boli kvalitné československé Artisy.
Na bežkách sme okolie Oravíc pochodili krížom krážom. Bobrovecká dolina, dobrodružný prechod Vaničkou, nazad potom po značke z Juráňovej doliny.
Alebo len tak, okruh lesom nad chatami. A zábavný "bežko - pluho - šlus" lúkou ku chate. Raz som urobil taký kotrmelec, že mi s rupsaka vypadla termoska s čajom. Nenašli sme, je tam možno dodnes. Ak ju nájdete, nepite ho. Bude studený...
A potom, po lyžovačke, unavené telá spočunuli v horúcej vode kúpalísk (tých pôvodných, prírodných). A keď sa telá dokonale prehriali, spolu s deckami sme vybehli do čerstvého snehu, do ktorého sme sa s veselým pokrikom a pišťaním zahrabali. Kto dlhšie vydrží... potom sa cyklus viackrát opakoval.
Na chate, pri vyhriatom kozube, horúcom čaji a varenom vínku (podľa vekovývch kategórií*) pokračovala spoločenská časť. Detektívne hry, Kanasta, z tých modenejších Karkasone či Osadníci z Katanu...
* keď už z detí boli juniori, osvedčená pochúťka bol "mozoček". Ten pripomína vaječný koňak, naliaty do pohárika s griotkou.
A pred spaním, moja špecialitka, horor na dobrú noc. Päť špuntov sedelo, očká vytreštené a ani "nedutali"...
Zvlášť Guláš na motívy Švandrlíka mal viacero repríz :-).
* * *
Jáj, kde sa podeli tie časy.
Dnes moje "školské deti" čučia cez prázdniny doma.
Na poslednej onlajn hodine sme mali na záver takú voľnejšiu päťminútovku. Mimo iné som im ukázal na kameru beštyju, spiacu na gauči, že majú spolužiaka (na čo jeden chlapec kontroval škrečkom :-).
A padla aj otázka, ako budú tráviť prázdniny, keďže sa nedá nikam ísť. A jeden chlapec, že on pôjde. Z detskej do obývačky...
(keby to nebolo vlastne smutné, bolo by to celkom veselé. Ale zasmiali sme sa...)
Zazvonil zvonec, rozprávky je koniec.
Pomedzi osvetlené paneláky rýchlo domov.
Nuž a potom do postieľky. Alebo na gauč.Sladké sníčky :-)
