Tenoraz musím dať rámčeky dva.
Slovenské Černobyle
Černobyľ je pre mňa symbol katastrofy. Niečoho, čo nenávratne zaniká. Pričom nemám na mysli priamy akt explózie. Ale to, čo prišlo plíživo v ďaľších rokoch.Obrázky Pripjate s kolotočom či opustenými ulicami a rozpadajúcimi sa panelákmi.
Fascinuje ma urbex, tie naše "slovenské Černobyle". Ktoré ani nepotrebovali žiadnu explóziu. Len sa znenazdajky stali opustené a pomaličky chátrajú...
Štiavnické fragmenty
Štiavnica je krásne mesto. Mal som možnosť spoznať ju trocha bližšie. Aj keď za znalca sa za tie tri dni rozhodne nepovažujem a je ešte mnoho zákutí, ktoré som nenavštívil a rozhodne sa tam ešte niekedy vrátim.Pokúsim sa v tejto ??-dielnej sérii sprostredkovať svoje pocity a nálady bez nároku na akýkoľvek systém, časovú súslednosť či komplexnosť.
Znalcov a kritikov prosím o zhovievavosť. Ďakujem.
Pri štiavnických potulkách som nevyhľadával Černobyle zámerne. Skrátka som cvakal všetko, čo ma zaujalo. Až potom, pri spracovaní materiálu, sa zrodila myšlienka tieto fotografie vybrať bokom.
A tak vznikol tento článok.
Pamätníci môžu posúdiť, ako sa Štiavnica v toku posledných desaťročí zmenila. Mnoho starých budov sa zrekonštruovalo a mesto opeknelo. Pravda, niektorým sa nepáči prílišná komercionalizácia. Ale bez toho to celkom asi nejde. Je možné, že aj z mnou nasnímaných objektov sa v budúcnosti stanú ozdoby Štiavnice. Nechajme sa prekvapiť.
Ak niekedy na vás vytiahnem múdrosti, prevažne som ich čerpal z tejto brožúry, vydanej Združením turizmu v Banskej Štiavnici.
Snímky som sa snažil tematicky rozdeliť. Začnem oblasti mne najbližšej, školami. Ale ešte predtým story z príchodu do mesta.
Ako sme došli do Štiavnice (vivat navigácia :-)
V Štiavnici som bol doteraz iba jedenkrát. To som ešte nemal navigáciu a spoliehal som sa na autoatlas. S príchodom navigácie sa mne, orientačnému analfabetovi, zjavne zjednodušil život. Až na pár výnimiek. Raz ma už hnala pri Bardejove po žltej cyklotrase. No a teraz, cestou od Kremnice, vzala zadanie "najkratšia trasa" doslovne. Odklonila nás z pohodlnej hlavnej cesty do uličiek, kde sme sa skoro zasekli...
Bývalé gymnázium a evanjelické lýceum.
Najmladšou veľkou stavbou v historickom meste je bývalé gymnázium, postavené v odvážnom secesnom štýle v roku 1914. Pôvodne v nej bolo gymnázium, neskôr banícka škola. Elegantnej palácovej budove akoby osud neprial. Krátko po postavení sa jej časť zrútila a počas 2. svetovej vojny ju takmer zničilo bombardovanie. Dnes je osirená, bez neopakovateľnej študentskej atmosféry.
Evanjelické lýceum je v Banskej Štiavnici od roku 1528, ale nová elegantná budova na konci námestia bola postavená v roku 1830, pri príležitosti otvorenia mal slávnostnú reč Ján Kollár.
Kvalita vzdelávania bola vysoká, študovali tu okrem iných aj Sládkovič, Palárik či Dobšinský. Činnosť lýcea bola ukončená v roku 1919 z dôvodu ukončenia štátnej podpory.
Táto budova sem celkom nepatrí, dal som ju kvôli konrastu vynoveného priečelia a "černonbyľského" boku budovy.
Z podvečernej prechádzky mestom.
Nasledujúce obrázky sú s prechádzky mestom bez určenia, a aké budovy sa jedná. Z mnohých dýcha zašlá sláva, po jednej je už len "kráter", ďalšie čakajú na obnovenie minulej prestíže.
Nech sa páči, ideme uličkami krížom krážom.
Cestou na Vodárenský tajch.
Tajchom sa budem venovať v trojke. Teraz si priblížime pár černobyľských detailov na ceste z mesta.
Skalné artefakty pri tajchu (a jedna rekonštrukcia).
Taká nenápadná odbočka pri spiatočnej ceste.
Cestou z Vodárenského tajchu.
Vraciame sa opačnou stranou.
Skanzen a kalvária.
Na záver som nechal stroje a zariadenia z banského skanzenu (bude mať samostatný diel). Sú vystavené na svahu nad skanzenom a nie sú to typické Černobyle. Síce už neslúžia svojmu účelu, ale robia reklamu múzejným exponátom v skanzene.
Černobyľská bodka. Cisterna pred kalváriou.
Nabudúce:
Viď súvisiaci článok.
Odvtedy sa nič nezmenilo.
