Tentoraz tie inšpirácie prišli z blogu o skanzene v Bardejovských kúpeľoch.
Ja som tma vyslovil myšlienku k mojej záľube v skanzenoch:
„Priam na mňa dýcha atmosféra tých starých čias. Čo ja viem, žilo sa ťažko, ale akosi srdečnejšie.
Sám som zažil ako decko na prázdninách na Spiši či Gemeri také "dozvuky" starých čias.“
Iní diskutéri mali iný názor. Prvá otvorila polemiku opäť moja obľúbená diskutérka a blogerka, tentoraz Janka Remešíková. Nebudem sem kopírovať diskusné príspevky, dajú sa dohľadať v skanzene (teraz nemyslím skanzen diskusných príspevkov :-).
Len záver z jej príspevku, keďže opäť sa stal základom pre názov blogu:
„Skanzeny sa mi páčia, aj dedinky, ktoré sú ako spred 80-100 rokov, ale priznám sa - som rada, kde som. A s kým som.“
Takže vytvorím širší priestor pre prípadnú diskusiu.
Aj táto téma sa dá uchopiť z rôznych strán či uhlov pohľadu. Ja sa netajím svojou slabosťou pre skanzeny. Napokon aj druhá moja záľuba – urbex - sa týka hlavne zanikajúcej minulosti (na rozdiel od skanzenov, kde sa minulosť naopak zachraňuje).
Aké obdobia vlastne chceme porovnávať? Lovcov mamutov, stredovek či 19-te storočie? A proti nim súčasnosť? Či každé obdobie s každým?
Ťažká úloha. Diskutujúci v skanzene sa vyslovili za život v súčasnosti.
Ja osobne neviem, či povzdych „kedysi to bolo lepšie a ľudia mali k sebe bližšie“ je pravdivý a do akej miery. Nelovil som mamuty, nežil som v stredoveku ani v 19-tom storočí. Osobne si myslím, že základné vzorce správania ako ich poznáme dnes, boli odjakživa. Láska, priateľstvo, intrigy, zákernosť... Všetko to asi platilo aj vtedy aj teraz. Pravda, v rámci danej doby a okolností. V diskusii sa uvádzali príklady, čo všetko vyšlo na povrch o našich predkoch. Ale vieme my, čo všetko po rokoch vyjde na povrch o našej generácii?
Ako to vidím ja.
Zdanlivo som sa svojim výrokom ocitol osamotený v opozícii.
„Priam na mňa dýcha atmosféra tých starých čias. Čo ja viem, žilo sa ťažko, ale akosi srdečnejšie.
Sám som zažil ako decko na prázdninách na Spiši či Gemeri také "dozvuky" starých čias.“
Aby som zúžil môj pohľad. Nemal som na mysli stredovek. Tá atmosféra starých čias je vysvetlená v druhej časti môjho názoru. Že som zažil „dozvuky“ starých čias. Čiže moje prázdninové detstvo na dedine.
Čím zrejme moja dilema, či žiť v minulosti alebo teraz vlastne nie je dilemou. Lebo som prežil aj – aj. Takže moja nostalgia sa netýkala stredoveku, ale prakticky môjho detstva, detstva mojich detí a prípadných vnukov. Lebo dnes sa tie „generačné zmeny“ dejú raketovým tempom.
Pozrime si „generačný prehľad“ v dobe, o ktorej hovorím (zdroj web: alkp.sk)
Stratená generácia 1883 – 1900 takto ju pomenoval Ernest Hemingway. Ovplyvňovala ju - povojnová dezilúzia a skepticizmus.
Vynikajúca generácia 1900 – 1924 postavila a premenila povojnovú hospodársku krízu v prosperitu. Bola ovplyvnená pozitívnym javom marketingu a pop kultúry.
Mlčiaca generácia 1924 – 1942 je vychovávaná rodičmi a starými rodičmi, ktorí zažili hrôzy 1. a 2. svetovej vojny. Táto generácia čelila nástupu studenej vojny.
Povojnová generácia 1943 – 1960 bola ovplyvnená studenou vojnou a odporom voči vojne a násiliu. V tomto období vznikajú aj hnutia za ľudské práva. Nastáva rozvoj televízneho vysielania.
Generácia X 1966-1976 je považovaná za najvzdelanejšiu. Je charakteristická pracovitosťou, komunikatívnosťou a sebestačnosťou. Má potrebu absolútne rásť. Generácia, ktorá využíva silu reklamy a marketingu.
Generácia Y 1977-1994 je ovplyvnená rozvojom sociálnych médií iGeneretion alebo „mileniáni“ a životom na virtuálnej sieti. Hlavnou životnou silou sú pocity.
Generácia Z 1995-2010 nezažila obdobie bez internetu. Vie riešiť viacero problémov naraz, ale klesá jej udržanie pozornosti. Nastáva u nich zmena prístupu k učeniu.
Generácia alfa, narodená po roku 2010 vedia od batoľaťa ovládať intuitívne smartfóny, či tablety. Tí väčší vedia hneď zistiť, či je tam kde sú wifi free
Všimnime si dve veci.
Prvá. Ľudia narodení v rokoch 1961 – 1965 sa akosi stratili. Ja som tak tak stihol „povojňáčov“.
Druhá. Rozvoj techniky za generácie Z a alfa je neporovnateľne prudší, ako za všetky predchádzajúce generácie spolu. Keď vezmeme len 20-te a 21-vé storočie, je to 95 rokov versus 25. A to prvá polovica 20-eho storočia bola čo sa rozvoja techniky týka v sumáre porovnateľná možno s niekoľkými predchádzajúcimi storočiami.
Za prvých cca 80 rokov dvadsiateho storočia prišiel postupne rozhlas, televízia či kino. Na všetko sme mali čas si zvyknúť. Gramofón a magnetofón, chladničky a práčky či fotoaparáty a kalkulačky vydržali desaťročia a menili sa evolučne. Podobne autá.
Čo tu máme dnes?
Na CD a DVD sme si sotva zvykli, a už sú pomaly na smetisku dejín. Počítač, ktorý do 80-tych rokoch minulého storočia stál milióny a zaberal celú miestnosť, sme zrazu mali doma (dokonca zmenšený a na baterky). Už sú tu telefóny, ktoré vlastne ani telefóny nie sú.
Vo vrecku máte vlastne vo veľkosti cigaretovej krabičky rozhlas, televíziu, kino, fotoaparát, kameru, hodinky, kompas, mapy a aj s navigáciou... Zabudol som niečo?
A keď porovnám posledné dve generácie, to čo sa udialo od roku 2010 je už úplný des. Aspoň z môjho uhla pohľadu. Technika nás už valcuje. Mám pocit, že zo sluhu sa stáva pán.
Problematika sa rozširuje. Tak ju zúžim na jeden príklad.
Autá.
Som stará konzervatívna škola. Prvé auto som zažil ako štrnásťročný. Naši ho kúpili na poradovník a čiastočne na pôžičku. Bordový, novotou voňajúci žigulík. S ktorým sme celá rodina robili „zabehávacie“ výlety do okolia. Raz sme zrazili psa, po zabrzdení sme boli ako obarení. A psisko zrazu vybehlo spod auta a fujazdilo kade ľahšie. Inokedy sme predbiehali náklaďák s drevom. A zrazu elektrický stĺp vrazený skoro do stredu cesty. Otec to nejak zázrakom trafil tak, že sprava šúchal náklaďák a zľava stĺp, ktorý nám odrazil zrkadielko. V šoku sme auto odstavili na strede cesty a ceá rodina začala hľadať zrkadielko.
Potom sme auto dali prefarbiť. Len bordová sa nedala kúpiť. Otec použil zdravý rozum a kúpil modrú a červenú. Veď namiešame. Odvtedy sme mali auto oranžové.
Ešte jedna zábavná príhoda. Aj keď vtedy na infarkt. Naši na auto vybrali úspory z výhernej vkladnej knižky. Ostalo na nej hádam 100 Kčs. A asi dva týždne na to vyhrali 100% sumy na knižke. Nemohol poukaz na auto prísť o niečo neskôr?
Ale k podstate problému. Žiguláka som zdedil a vozil som v ňom svojich drobcov. Raz som stúpil na brzdu a nič. Našťastie, len som vychádzal z parkoviska a ubrzdil som ručnou. Do generálky som vrazil 20 000 korún (už slovenských), aby som o pol roka 22-ročného veterána predal za 18 500. Keby som ho hneď zaviezol na vrakovisko, bol by som v pluse.
Potom som vystriedal niekoľko áut. Ktoré boli stále lepšie a lepšie.
Všetky tie technické vymoženosti som oceňoval. Posilňovač riadenia a bŕzd (keď som na formane prvýkrát zabrzdil, keby som nebol pripútaný, vyletím predným sklom), centrálne zamykanie, airbagy (najprv dva, dnes šesť a práve vďaka nim môžem dnes ešte písať tieto články, keď ma pred 13-timi rokmi na diaľnici pri Beckove vytlačil pri predbiehaní kamión), a ďalšie a ďalšie vymoženosti, o ktorých som pri žiguláku mohol len snívať. Až po tempomat, handsfree a navigáciu (pre mňa čo zablúdim aj vo vlastnom meste a pred každým výletom som hodiny študoval autoatlas vrátane mnohých blúdení a neplánovaných zastávok) či automat. Všetko mi zatiaľ slúžilo.
Ale už pri minulom aute som znervóznel, lebo nemalo prehrávač kaziet. Toto aktuálne má aspoň CD prehrávač. Ale už napríklad nemá rezervu. Len tú lepiacu sadu. Ja s mojim technickým antitalentom som ešte rezervu ako tak vymenil. Tej sade veľmi neverím...
Ale už viem, že nové auto si nekúpim. Finančná stránka je jedna vec. Ale tie digitálne vychytávky, kde len pozrieš samé neprehľadné digitálne displeje... Veď ja pri šoférovaní musím pozerať na cestu, nie čumieť a ťukať do displejov! Zlaté „budíky“, zlaté tlačítka čo nájdem aj spamäti...
Tak neviem, či som bol zrozumiteľný.
Netýka sa to len áut, ale techniky ako takej. Sociálne siete ma neoslovili. S výnimkou užitočných vecí – napríklad komunikácia s deťmi, keďže sú prevažne v zahraničí.
A moja „sociálna sieť“ ste všetci tu na blogovisku. Inak keď sa to dá, uprednostňujem osobné kontakty. Som náruživý „slezynár“ všetkého druhu. Pomaturitné stretávky ako žiak aj učiteľ, čundrácke retro párty, rodinné stretnutia, opekačky a volejbaly (teraz už len ako divák) s priateľmi. A napokon už dvakrát aj stretnutia partie ľudkov zo SME-čka.
V sobotu som pozeral Marcinove Neskoro večer. Jedným z hosťov bol Pavol Hammel. Nielen hudbou, aj názormi sa zhodneme. Nejako často sa mi pletie do blogov :-).
„Naostatok keď si tu bol, pýtal som sa ťa, či máš instagram“
„Čo??“
„Ty si m povedal, že nie“
„Však to platí“
„No to neplatí. Lebo my sme ti ho tu založili. V priamom prenose.“
„To sa zakladá?“
„Áno. Aj sme ťa tu odfotili, aj sme to vyhlásili do sveta. Tak čo na to hovoríš?“
„No nič, lebo ja o tom neviem“.
„Nebol si nikdy tam? Máš telefón?“
„Telefón mám.“ (vyberá)
„Tak to pozrieme.“
„Nech sa ti páči“
„No tak mi ho otvor.“
„Ja to neviem. To sa ťažko otvára. Voľakedy som mal tlačítkový, teraz musíš všetko dotykovo. A ja keď mám suché ruky, to nejde otvoriť, keď mám vlhké ruky to nejde otvoriť, potom keď maľujem a mám rukavice, tak to už vôbec nie. Týmpádom ja ho neviem otvoriť. Ten instagram čo hovoríš som možno preto ešte neotvoril, lebo som sa nedostal do telefónu...“
(telefón prezerá Marcin)
„Jak to že tam nemáš instagram. Veď sme ti ho založili“
„Ja mám medzi tým nový telefón“...
Dobré to bolo celé. Aj o autách sa bavili presne v tom duchu.
Resumé Paliho k technike: Technika sa neustále zlepšuje. K horšiemu.
Možno je to nostalgia, možno spomienkový optimizmus. Preto tá moja slabosť pre skanzeny, urbexy či výstavy a stretnutia historických áut.
Samozrejme, napriek týmto pocitom som rád že som tu a teraz. Navyše s „nespravodlivou výhodou“ (pojem českého motivátora Iva Tomana). Mohol som síce byť teraz, ale narodiť sa v Afganistane či africkej dedine.
A ešte jedna dôležitejšia vec s Jankinho výroku. „S kým som“. Ja nechápem ľudí, ktorí nariekajú na dovolenku, lebo bolo horúco alebo pršalo alebo personál...
Zažili sme dovolenky také aj onaké, pri mori aj v horách, hlavne doma ale aj v zahraničí. Toto leto východoslovenský trip, ktorý prechádzate so mnou aj vy. Ale všetky boli skvelé. Nie preto, že kde, ale s najmä s kým.
Toľko ja .
Idete. A do smelo do mňa :-).
Bonus.
Beštyja dumá, ako beží v jeseni čas...
