Predstavíme si niekoľko hrobov a pomníkov bez nároku na komplexnosť. Niektoré hroby sme hľadali cielene, niektoré nás pri prechádzke týmto pietnym miestom upútali. A veruže bolo čo pozerať a obdivovať.
Pre milovníkov tej komplexnosti prinášame prvé tri zábery.
V ďalšej prehliadke som zvolil určité tematické rozdelenie, niekde s mojim komentárom. Určite pri každej „kategórii“ by sme mohli pridať ďalšie osobnosti (viď už uvedené dve tabule), ale už som spomínal, výber je bez nároku na komplexnosť. Aj tu budem trocha splácať svoje podlžnosti k Cimrmanom, niekoľko súvislostí sa tu našlo. Tak poďme na to.
Klasici najklasickejší.
Kto by nepoznal verše:
„Byl pozdní večer – první máj –
večerní máj – byl lásky čas.
Hrdliččin zbal ku lásce hlas,
kde borový zaváněl háj.“
A kde nie je láska, je veno.
„Znám jednu dívku, tá ma dukáty, má dukáty.
A chalupu, a chalupu, dostane od táty.“
Alebo vznešené túžby:
„Jak lvové bijem o mříže,
jak lvové v kleci jatí,
my bychom vzhůru k nebesům
a jsme zde Zemi spjatí“
(nemôžem si pomôcť, ale pri týchto veršoch ma vždy napadne, že Hliník se vodstěhoval do Humpolce :-)
A čo na to Cimrmani?
Ich posledná hra „České nebe“ je práve o nebeských velikánoch. V čase vypuknutia prvej svetovej vojny (pravda, číslovali sa až neskôr) navrhol sv. Václav rozšírenie Českej nebeskej komisie (tvorili ju ešte praotec Čech a Jan Amos Komenský). Práve Komenský navrhol Boženu Němcovú, ale čerstvo zvolený Jan Hus bol proti pre jej nemravný život. Ako kompromis prijali jej Babičku...
Politika od monarchie po dnešok.
Najstarší v tomto výbere je František Ladislav Rieger, politik z čias monarchie (spoluzakladateľ Národní strany). Pomenované sú po ňom obľúbené Riegrovy sady, kam sme aj my často chodievali.
Prof. PhDr. Zdeněk Nejedlý je kontroverzná postava českých dejín. Muzikológ a literárny historik sa dal na politickú dráhu, čím zničil svoj doterajší kredit a prestíž. Legendárne sa stali jeho pravidelné nedeľné rozhlasové prejavy. Svoje o tom vedia aj Cimrmni v prednáške v hre Švestka.
Vypočujte si Láďu Smoljaka, stojí to za to.
Práve Nejedlý bol zástancom politických procesov, ktorých jednou z najznámejších obetí je Milada Horáková. Jej hrob patrí medzi tzv. symbolické, podobne ako pamätníky bojovníkov proti fašizmu a kňazov, rehoľníkov a rehoľníc, obetí nacizmu a komunizmu.
Posledný zástupca v politickej kapitole je bývalý premiér Stanislav Gross, ktorý v mladom veku podľahol zákernej chorobe.
Národní umelci rôznych profesií
Tu budem skúpy na slovo, väčšinu z nich poznám len okrajovo. Snáď len herec Vladimír Šmeral, ktorý sa angažoval aj politicky a tak patrí čiastočne aj do predchádzajúcej kapitoly.
K hrobu dirigenta Františka Stupku – je pri ňom dominantnejší pomník v tvare štósu kníh, rodina Böhmova. Nič bližšie o nej neviem.
Herci rôznych generácií
Tieto osobnosti sú mi predsa len známejšie, vyplýva to z ich profesie. Kto z mojej generácie by nepoznal charizmatických Radka Brzobohatého, Jiřího Adamíru či kráľa Miroslava Vladimíra Ráža (neskôr aj lekára v Majorovi Zemanovi).
Vácav Vydra (prvý z troch generácií) a Jára Kohout sú predsa len o generáciu starší.
Samostatnou kapitolou je Vlasta Burian s jeho neopakovateľným smiechom a smutným osudom. Možno nie všetci viete, že mohol sekundovať vynikajúcim futbalistom v kapitole športovci. Bol brankárom Viktorie Žižkov aj Sparty Praha.
Na koniec som si nechal možno najmenej známeho z tohto výberu, strýčka Jedičku.
Dám príhodu z knihy Bohumila Bezoušku a Miloša Nesvadbu „Tajnosti zákulisí“ o zákulisí Národního divadla.
„Na jedné estrádě jsme provedli Antonínu Jedličkovi malé uličnictví. Má takové číslo, jehož úspěch je u dospělých i dětí předem zaručen. Napodobuje vynikajícím způsobem hlasy zvířátek, slepici, kachnu, husu, několik odrůd pejsků, sadu prasátek, od podsvinčátka až po staré prase, předvádí různé typy rozhlasů, místní, závodní, nádražní, různé klaksony aut, pomocí novinového papíru předvede čatu vojáků za pochodu a při různých povelech a končí celý výstup zahráním na fujaru“
Aby som to skrátil. Strýčka Jedličku presvedčili, že jeho číslo bude ako „zlatý hřeb“ na konci programu. Lenže každý z hercov pred ním si nacvičil jeden z jeho výstupov a na záver svojho čísla ho predviedol. Keď nastúpil spotený strýček Jedlička, jeho repertoár bol prakticky vyčerpaný. Keď predvádzal svoje čísla, nikto sa nesmial ani netlieskal. Jediný aplauz zožal na konci, keď fúkol do fujary.
Popíše opäť Bohumil Bezouška:
„Z fujary se vyvalil mohutný oblak prachu, místo obvyklého zvuku se ozvalo jakési zachroptění a prach zasypal milého strýčka tak, že vypadal jako kombinace bílé paní s mlynářem učedníkem“.
Na záver dvaja skvelí futbalisti. A jeden spevák, tiež skvelý.
Josef „Pepi“ Bican, česko – rakúsky futbalista, prevážnu časť kariéry hráč Slavie Praha, najlepší strelec v histórii domáceho futbalu (v oficiálnych zápasoch dal 948 gólov).
Druhý Josef, o generáciu mladší Masopust, najlepší futbalista Európy v roku 1962, v roku 2000 vyhral anketu Česká futbalová osobnosť storočia. Jeho kariéra bola spojená s klubom Dukla Praha.
No a na záver osobností máme pomník s gitarou. Je to charizmatický košický rodák Waldemar Matuška, vôbec prvý Zlatý slávik. Tereza, Jó třešně zrály, Slavíci z Madridu, Písnička pro Zuzanu, Ach ta láska nebeská, Sbohem lásko....
Práve k posledne menovanej sa viaže moja spomienka z ranného detstva.
Sbohem lásko, nech mně jít, nech mně jít bude klid,
žádnej pláč už nespraví ty mý nohy toulavý,
Já tě vážně mněl moc rád, co ti víc můžu dát.
Nejsem žádnej ideál, nech mně jít zas o dům dál...
Jednej veci z textu som nerozumel.
„Mami, a čo je to ideál?“
„To je taký keks...“
A všetko mi už bolo jasné :-)
Tak, to boli významné osobnosti. Na záver si pozrieme ešte niekoľko zaujímavých hrobov a pomníkov. Komentár už len stručný.
Fascinácie.
Sochy vo výklenkoch.
Keď pracuje fantázia
Z profesného hľadiska ma zaujal pomník v tvare knihy na hrobe zakladateľa vydavateľstva Paseka Ladislava Horáčka. Zaujímavý je aj pomník v tvare tehly.
Fascinujúca je mierne naklonená postava ženy. Meno dámy, ktorej život ohraničili roky 1926 a 1991 som nerozlúštil.
Ale najviac ma zaujal kreslený vtip na jednom náhrobku od môjho obľúbeného Vladimíra Renčina. Neviem, či text bude čitateľný, tak ho radšej zreprodukujem:
„Ach, vždyť jsme tu jen na chvíli,
svět pobude déle,
on na pouti vesmírem,
my na cestě do ...
A tady mi chybí rým.“
Slavín.
Menovec nám známeho bratislavčana predstavuje spoločnú hrobku vybraných osobností. Ja sa pristavím pri jednej z nich, známu z hry Járy Cimrmana „Afrika“.
Je to Josef Václav Sládek.
Pointa semináru je v tom, že prednášajúci (najčastejšie Miloň Čepelka) začne byť roztržitý a zameria sa na jedného diváka v prvom rade. Následne sa ho opýta, či nie je príbuzný s básnikom Sládkom, lebo ta podoba je neuveriteľná... Na záver predstavenia ho zavolajú na klaňačku na pódium.
(nepodarilo sa nám zohnať lístky do prvej rady, nestal som sa teda Sládkom).
Myslím, že je vhodné zakončiť našu dnešnú tak trocha pietnu prehliadku práve veršami J.V.Sládka (kde ho jemne inšpiroval práve Jára Cimrman podobne ako Čechova či Eiffela), ktoré vystihujú symboliku vlastenectva osobností, ležiacich na vyšehradskom cintoríne.
„Domove, domove
drahý a jediný
nejdražší, nejsladší
nad světa končiny
Jinde jsou krásnější
jinde jsou šťastnejší
ale tys nad všchny
vlasti mi milejší“
Štvrté zastavenie bude oddychové a nenáročné. Prejdeme sa popri Vltave („Trip pěti mostů“) a trocha si aj zatančíme.
