Priznám sa priatelia, že názov dnešného článku je bohapustá plagiátorská koláž.
Pôvodne som púšťal (slovami nešetriac) pri názvoch svojich článkov (ale i perexu) fantáziu a kretivitu "na špacír".
Ale redakcia ma svojimi úpravami editácie blogov núti k stručnosti. Čo je obzvlášť u mňa občas problém (mí čtenáři, speciélně 72 odběratelů, už mě znají :-).
Otázka v názve je z pútača v závere dnešného okruhu (navyše sa netýka bežkovania, ale žilinského polmaratónu, kde by som dozaista umrel) a zátvorka aj s titulnou snímkou je z instagramu (viď aj obrázok nižšie. Tá dvojica nie sme my, ale pokojne si to myslite :-).
Dnešný blog voľne nadväzuje na dvojdielny "seriál" spred roka pod názvom "S beštyjou v rozprávkovom Sneholese (s archívom zimných spomienok... )", ktorý nájdete v závere ako súvisiace články.
Čriepky spomienok sa budú preplietať aj dnešným výletom. Budú tri ako voříšky pro Popelku.
Tak bez dlhých rečí (neskoro, už sú tu s nami :-) začíname.
Jeden januárový víkend nás inšpirovali bežky, odpočívajúce na balkóne.
Sami sme naposledy bežkovali pred rokmi rokúcimi, ale medzi sviatkami som lyže vytiahol z "archívu" kvôli našej omladine, ktorej sa naše spoločné výlety zjavne málili.
A tak sme teraz vo dvojici vyrazili my (ja už ako regulérny senior 60+). Pre začiatok sme zvolili známu "lájt" cyklotrasu okolo vodného diela. Už sme ju prešli aj na bežkách, ale hlavne ju jazdievame v lete na bicykloch (to ale pokračujeme do Strečna).
Proti prúdu.
Pristavujeme auto na parkovisku za priehradným múrom, obúvame bežky a miernym kopčekom vychádzame na hrádzu.
Stopa je urobená, ľudí je málo (trocha som mal obavy z "Václaváku"). Hore je bežkár v respirátore. Na naše udivené pohľady odpovedá, že to má kvôli zime :-).
Cesta ubieha fajn. Vpravo zamrznutá hladina, pred nami malofatranská panoráma, občas obloha ponúka zaujímavé efekty.
Ani sa nenazdáme a sme na mostíku. Na jeho konci je "mikrokalvária", točíme sa okolo zátoky pri Mojšovej Lúčke a vraciame sa naspäť po opačnom brehu.
Nastáva čas na prvý spomienkový čriepok.
Ten s dovolením komplet "opajcnem" zo spomínaného druhého dielu Sneholesa (tam je zimná spomienková "všehochuť", vyberám aktuálnu bežeckú stať). Akurát je doplnený o dobovú fotografiu.
Tým som prišiel na chuť na Martinkách, už spomínaný lyžiarák z výšky*. Bežky nám na výcvik zapožičala fakulta, ale hneď po ňom som si kúpil vlastné, sovietske celodrevené**. Za dve zimy som ich doslova "zodral". A neskôr sme na bežky postavili aj naše deti. Učili sa, to práve na Oraviciach. Bol to ich nápad, nemali sme ešte detské lyže. Nesmierne komický pohľad bol na 6 až 9 ročných špuntov, ako robia kolečká pod chatou na dospeláckych lyžiach :-). To už boli kvalitné československé Artisy.
Na bežkách sme okolie Oravíc pochodili krížom krážom. Bobrovecká dolina, dobrodružný prechod Vaničkou, nazad potom po značke z Juráňovej doliny.
Alebo len tak, okruh lesom nad chatami. A zábavný "bežko - pluho - šlus" lúkou ku chate. Raz som urobil taký kotrmelec, že mi z rupsaka vypadla termoska s čajom. Nenašli sme, je tam možno dodnes. Ak ju nájdete, nepite ho. Bude studený...
A potom, po lyžovačke, unavené telá spočunuli v horúcej vode kúpalísk (tých pôvodných, prírodných). A keď sa dokonale prehriali, spolu s deckami sme vybehli do čerstvého snehu, do ktorého sme sa s veselým pokrikom a pišťaním zahrabali. Kto dlhšie vydrží... potom sa cyklus viackrát opakoval.
* spomenul som si ešte na jednu príhodku. Ako sme v družnom rozhovore kráčali vedľa seba, stopa pri stope, so spolužiačkou Magdou. Len zrazu pri zjazdovaní z kopca Magda na mňa zakričí: "Miro, stopa!" "Čože?" "Stopa!"
Pozrel som pod nohy a pochopil som. Bežky sa mi pomaly ale isto rozchádzali, každá svojim smerom. Na korekciu už bolo neskoro (stále som bol bežkársky "greenhorn") a tak som elegantne pristál strmhlav nosom v snehu...
** z ničoho nič sa mi vybavila značka. Visu extra. Neznelo to veľmi rusky, skôr možno lotyšsky.
Pokračujeme "po prúde".
Tento breh je rybárskym eldorádom. Tomuto športu/záľube som nikdy neprišiel na chuť, ale ani ma k nemu nemal kto priviesť. Ale proti gustu žiaden dišputát. Možno dnes by som už vedel oceniť hodiny meditácií sediac pri brehu (udica ako rekvizita). Pravda, to by nesmeli byť komáre a hlavne neďaleká kafilérka máva občas "čuchové koncerty"...
Chalupárium a rybárium 1.
Na tomto brehu vám priblížim zopár chatiek z nespočetného množstva (niektoré sú parádne bizáry) a rybárskych posedov.
A pridám ďalšie dva čriepky.
Prvá časť prehliadky je za nami. Čas otvoriť druhý "oriešok".
Svoje prvé Visu extra som zodral zväčša na sólo jazdách. Ukázalo sa, že v mojej vtedy nastávajúcej (dnes už sme to dotiahli na korálovú svadbu :-) som našiel zdatnú parťáčku. A hneď naša "posvadobná cesta" (svadba tá originál, nie korálka), že si ideme vybrať z katalógu CKM (vtedajšia cestovná kancelária mládeže, spĺňali sme ešte vekové limity na zvýhodnené ceny).
Z troch alternatív (dve česko - moravské luhy a háje) nám pridelili hotel v Hornej Maríkovej, názov si už nepamätám.
Horná Maríková.
No čo už, ten kraj sme tiež nepoznali a aspoň to bolo blízko...
(keď sme tam pred rokmi boli pozrieť, neverili sme vlastným očiam. Černobyľ ako vyšívaný. Len to som ešte neblogoval, ale chceme sa tam aj toho roku pozrieť. Ak ešte zostal "kameň na kameni", v seriáli sa o zážitky podelím).
Hotel pozostával z hlavnej budovy so spoločnou jedálňou a do svahu postavených átriových chatiek (v jednej sme bývali). Bolo celkom plno, hotel mal aj vlastný vlek, ale úprimne, nič moc (či spisovne nič veľa?).
Keďže sme boli cez CKM, prevažne sa jednalo o mladých ľudí. V pamäti mi utkvela dvojica od našeho stola, pracovne sme ju nazvali "snúbenci". Neustále striedali hádky a škriepky s následným udobrovaním. Srandy kopec :-). My, keďže sme mali "medové týždne", adekvátne tomu sme sa aj správali (cukrovka ešte v nedohľadne, počkala si na korály :-).
Ale trocha som sa od témy zatúlal...
Ako som spomínal, zjazdovka pri hoteli žiadna sláva, a tak sa k slovu dostali bežky.
Jeden deň sme si naplánovali celodňovku. No, naplánpvali... Šli sme autobusom na koniec doliny a vydali sme sa naverímboha do lesa. Podľa hesla, že cesta je cieľ... Stopu sme si rezali sami.
Počasie nám neveľmi prialo, celý čas sme šli v hustej hmle. Keď už sme usúdili, že načim sa už vrátiť, zrazu sme sa z tej mliečnej hmly vynorili. A to priam do rozprávkového sveta....
A pochopil som, že cesta bola cesta a CIEĽ je toto!
Nikdy predtým a ani potom som taký kontrast nezažil.
Ocitli sme sa na slnkom zaliatej lúke, na vrchu ktorej stála perníková chalúpka.
No dobre, bola to chata s občerstvením. Na druhej strane bol vlek. Džavot lyžiarov po hodinách ticha pôsobil blahodárne. K tomu horúci čaj a niečo pod zub, no skrátka zázrak.
Boli sme na Portáši.
A čo bolo horšie, že posilnení a opojení tou zmenou sme videli bežkárov na ukážkovej stope medzi Javorníkmi. Na ten Malý len 5 km. Vy by ste odolali?
Po návrate k chate sme si uvedomili, že sme len v polčase. Že CIEĽ je fakticky náš hotel (načo sme teda odtiaľ vôbec liezli??)
A čas už pokročil.
Skrátim to. Bežkári mi dajú za pravdu, že cesta z kopca nie je žiadna výhra. Obzvlášť keď sa začína šeriť, dochádzajú sily, parťáčka je častejšie na zemi ako na lyžiach a na psychickej pohode nepridáva ani blížiaci sa čas posledného spoja. Vlčie vytie v diali len podfarbovalo pochmúrnosť situácie.
Skončilo to happy endom. Autobus sme stihli, na chate sme "dobili baterky" (aj tekutým "elektrolytom"). A hlavne nás to neodradilo od ďalších bežkárskych výletov...
Stará Lesná. A vôbec Tatry...
Jeden z najkrajších sme zažili na týždňovom pobyte v Starej Lesnej. Stále vo dvojici (deti prišli v "ďalších sezónach", neskôr sa stali parťákmi do bežeckého kvarteta. Ale o tom bolo v prvom čriepku), aj keď hrozilo, že to bude bezo mňa.
Totižto dva dni pred odchodom sme v práci sťahovali ťažké plechové skrine a mňa seklo v krížoch. Ale že fest, ledva som chodil. Lekár mi dal nejaké oblbováky a na moju otázku o lyžovaní len obrátil oči stĺpikom. Ešte som na odporučenie známeho skočil k masérke, tiež som sa opýtal na lyžovanie. Že najbližší týždeň ani pomyslieť.
(vyriešil som to tak, že som celý týždeň lyžoval bezmyšlienkovito. A napodiv, kým som bol na lyžiach, a jedno či na zjazdovkách alebo bežkách, o chrbáte som ani nevedel. Po príchode do penziónu sa ale výrazne pripomínal...)
Štrbské pleso.
Ideálnejšie podmienky na bežky som nezažil. Zišlo sa všetko. Od slnečného počasia bez vetríka, cez belostný sneh s profesionálne vyrobenou stopou a ani ľudí nebolo extrémne veľa. A k tomu tatranský vzduch a výhľady... Jedným slovom PARÁDA.
Ale vráťme sa do našeho tisícročia. Sme na vodnom diele v zajatí rybárskych obydlí a posedov...
Chalupárium a rybárium 2.
Začneme pri studničke (ale veľmi neosvieži, pokiaľ teda nechcete lízať ľad z vedierka :-) a výhľadmi cez zmrznutú hladinu na stranu Dubňa a Straníka.
Pokračujeme v prehliadke.
Naša túra sa blíži k záveru. Ešte tu máme jeden čriepok.
Nikdy sme neboli na "masovky". Buď sami dvaja, alebo neskôr s deťmi. Cez jarné prázdniny na Oraviciach so švagrovcami nás už bolo 4 dospelí a 5 detí a keď sa raz pridali známi, celkovým počtom 13 duší a 26 lyží či palíc sme si "masovku" vyrobili aj svojpomocne.
Jánošíkov kraj.
Legendárna bola Biela stopa SNP, ale na tú sme si nikdy netrúfli. Našim "stropom" bol pár krát prechod Jánošíkovým krajom. Pamätný (pre nás) bol najmä ročník, keď sme už síce boli štyria, ale drobci ešte neboli na bežky súci. A tak k ním nastúpila starorodičovská "au pair" a my sme sa s partiou známych aj neznámych doviezli autobusmi do Zázrivej. Odtiaľ trať viedla do Lutíš, kde účastníkov čakal čaj s občerstvením a odvoz autobusmi späť do Žiliny.
Len my sme akosi podcenili úroveň našej kondície tesne po druhej materskej. Po našom "pretrápení sa" do Lutíš a hľadaní stánku s občerstvením sme sa od miestnych dozvedeli, že autobusy odišli asi pred pol hodinou.
A z Lutíš do Žiliny dnes už žiaden spoj nejde...
A tak miesto čaju s horalkou pekne krásne lyže na plecia a pár kilometrov odšlapať do Belej a dúfať, že odtiaľ niečo pôjde (išlo :-).
Kysuce, Kysuce...
Keď som spomínal Štrbské Pleso ako najkrajšiu lyžovačku, spomeniem aj najhoršiu.
Nepamätám sa už presne na názov, jednalo sa ale o dvojdňový prechod na Kysuciach. Prvý deň sa štartovalo v Turzovke a končilo sa na Husáriku. Na tento prechod nás pozvali spolužiaci z výšky, Vlado a už spomínaná Magda Pekárovci. Vlado bol nadšený turista - značkár a vášnivý fotograf.
Než sa dostanem k samotnej akcii, pár viet o "materiáli".
Od mojich prvých drevených bežiek som vystriedal niekoľko párov. Aj s technickými vymoženosťami na chôdzu do kopca (rybie šupiny či tulenie pásy, ktoré som ale pri prvej príležitosti "urval"). Menilo sa aj viazanie z čeľusťového (boli dva rozmery, 5 a 7 cm) k dnešnému nášlapnému a tiež s možnosťou úchytu pätky pri zjazdoch (tam som si okrem klasického pluhu obľúbil techniku "sedu na paličkách", ktoré tvorili akúsi brzdu). A tiež som sa naučil jakž takž odhadnúť vosk na základe teploty a konzistencie snehovej podložky. Aby ani nešmýkalo, ani extra nelepilo.
Nič z tohoto na inkriminovanom prechode nefungovalo. Samotný prechod bol čistá katastrofa. Hlavne teda lepilo, až som mal pocit, že na bežkách nešmýkam, ale kráčam ako bocian. Ja som bol bezradný, ale ani Vlado, naslovovzatý fachman, si nevedel rady (celý čas šiel s nami, cítil za nás zodpovednosť, každú chvíľu mazal novou "zmesou", hotová alchýmia. Nič nepomáhalo, len bezradne krčil plecami. Neskôr o tom spievala superstatistka Zdenka. Keď to nejde, tak to nejde...)
Moja polovička na druhý deň rezignovala, počkala ma v cieli. Ja som sa voľajako pretrápil.
Keď do rodiny pribudol chlpáč Bilbo alias Beštyja, tešil som sa na parťáka na bicykel či bežky.
Horkýže Slíže.
V jeho hlavičke vznikol spoj, že tie divné predmety nám nejako ubližijú. A len trhať a trhať. Neskôr túto averziu preniesol aj na neterkinu buginu či svokrov invalidný vozík. Čiže prechádzka do lesoparku - s buginou a vozíkom po cestičke, s beštyjou po lúke mimo dohľad...
Blížime sa do cieľa. Teda zároveň štartu, kruh sa uzatvára.
Okolo odpočívadla a dezolátnej knihobúdky (v hornej poličke láka Angelika, markíza anjelov) prichádzame cez otvorenú rampu k smerovníku.
Ešte keď neboli tieto "vrátka" ale klasická rampa, končil som okružnú jazdu na bicykli. Kochajúc sa výhľadmi, nevšimol som si, že zvyčajne otvorená rampa je dnes spustená. Zistil som to až vtedy, keď ma v celkom obstojnej rýchlosti "sundala" z bicykla. Ostal som visieť na bruchu. Myslel som, že mám odtrhnutú pečeň...
Posledný úsek ešte fotím elektráreň. Viackrát som spomínal, že proces elektrifikácie od jeho počiatkov ma nesmierne fascinuje...
Blížime sa ka autu. Refreš by bodol, ale holt smola.
Na záver svedectvo fit náramku.
Na 2 a pol hodiny v rámci necelých 9 kilometrov nie som hrdý. Ako alibi môžem použiť časté "cvakanie" či hľadanie stratenej rukavice.
Ale svedectvo mojej kondície už neobkecám...
Nabudúce:
(sobota takto o týždeň. Keďže neviem, kedy to čítate, tak 12.2. Jo, a keďže dnes je najčítanejší blog z roku 2010, radšej doplním. Anno domini 2022.
(moja veľká podlžnosť ešte z leta).
Dobrá správa - už sa na nich pracuje :-).
(keď to konečne vyjde, budete môcť hodnotiť :-)
