Miroslav Haranta
Strach
Nenarodili sme sa na tento svet aby sme sa ukrývali v strachu a nechali život, nech nám uniká pomedzi prsty, ale aby sme si užívali život, ktorý je tu len pre nás.
Celý život som sa za niečím naháňal, čím rýchlejšie som šiel, tým mi to bolo vzdialenejšie. Nastavoval som si stále nové ciele, či už v osobnom alebo pracovnom živote, no zakaždým, keď som ich dosiahol, očakávané uspokojenie sa nedostavilo. Teraz už viem, že očakávania nám kradnú život, spôsobujú, že neriešime skutočný moment, ktorý žijeme, ale viažeme sa na situáciu, ktorú chceme, aby sa nám stala v budúcnosti a zároveň strácame dni, týždne, mesiace života v očakávaní toho, ako nám bude jedného dňa lepšie, ako sa to časom vyrieši, ako sa to všetko zmení... Čo keby sme namiesto tohto očakávania mohli spraviť zmeny a rozhodnutia práve tu a teraz a nechali minulosť minulosťou a budúcnosť budúcnosťou? Iba žiť danú prítomnosť a žiť život bez toho, aby sa nám strácal medzi prstami očakávaním ilúzie, ktorá nám nikdy neprinesie naplnenie, ktoré v nej hľadáme.Viac na www.arya.sk Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Súkromné
Nenarodili sme sa na tento svet aby sme sa ukrývali v strachu a nechali život, nech nám uniká pomedzi prsty, ale aby sme si užívali život, ktorý je tu len pre nás.
Je nevera naozaj taký problém, alebo je to len niečo, čo nám má pomôcť otvoriť oči a pozrieť sa na to, ako žijeme? Pomaly nenájdete film, časopis, alebo televíznu reláciu, kde by sa nespomenula nevera.
Víkend prebiehal ako každý iný, nejaké drobné aktivity a hlavne oddych po náročnom týždni. Už len uložiť deti a vyložiť nohy (poprípade niečo zaujímavejšie). Vtom sa to spustilo: krik z kúpeľne, kde boli deti, ktorým sa ešte nechce ísť spať, tak robia všetko, len nie to, čo je treba. Rodičia začínajú byť nervózni, plány sa začali rozsypávať. Napokon sa podarilo uložiť aj tretie dieťa. Rozbehnutá manželka sa pustí do manžela a začne tým, ako tento týždeň nič nespravil a výčitky končia niekde pred dvoma rokmi, keď niečo nespravil pre jej mamu. Manžel sa snaží brániť a tak začne vyčítať naspäť prvé, čo mu príde na myseľ od nedostatku sexu až po nedostatočný záujem o jeho potreby…
Stiahnuté hrdlo, tlak na hrudi, zovretý žalúdok... Aj tak sa niekedy cítime. Stačí, ak necháme všetky možné negatívne scenáre preháňať sa v našej hlave. Čím ideme hlbšie, tým sú horšie a viac bolestivé. Ideme sa z toho zblázniť. Snažíme sa to zastaviť, no čím viac to potláčame, tým viac sa to opäť objavuje, ešte vo väčšej sile. Niekedy si dokonca rýchlo nájdeme iný strach, na ktorý sa môžeme sústrediť len preto, aby sme už na ten pred tým nemysleli. A celé sa to spúšťa odznova.
Žijeme život v domnení, akí sme silní, ustojíme každú prekážku a ženy sa môžu o nás oprieť. Je to naozaj sila? Alebo práve stavanie sa do pozície sily je ukážka slabosti?