Spoločnosť na Slovensku po tragédii z minulého týždňa balansuje nad priepasťou. Táto udalosť zasiahla aj do psychiky väčšiny ľudí (vrátane autora článku) do takej miery, že si začínajú klásť politicky priam existenciálne otázky. V tábore* naladenom kriticky voči vláde dokonca vznikajú pochybnosti, či vládni politici sú až takí nebezpeční, ako boli pranierovaní na nedávnych veľkých protestoch proti novele trestných kódexov. Atentát na premiéra akoby zmietol zo stola všetky argumenty, ktorými boli kritizované protidemokratické kroky vlády. Obrovská emócia zdesenia musela zdeptať každého, kto politiku či už aktívne robí alebo len aktívne sleduje.
Všeobecná frustrácia v spoločnosti môže niekomu pripomínať stav po Kuciakovej vražde, ale v opačnom garde. V roku 2018 bol šok z politickej vraždy taký enormný, že opozičné sily využili dočasnú, ľudsky úplne pochopiteľnú paralýzu vlády, a postupne ju spolu s protestujúcimi občanmi nepriamo dotlačili do jej pádu. Vláda vtedy pustila svoje koryto napočudovanie odovzdane, bez výraznejšieho odporu. Matovičova vláda a jej nasledovníčky ťažili ďalej z tohto sentimentu pri stíhaní korupčníkov v dovtedy nevídanom rozsahu, čo začalo existenčne znervózňovať top politikov predošlej garnitúry, a to ich prinútilo vypýtať si moc späť.
Je to síce cynické, ale v politike evolučne nevyhnutné, že súčasná vláda použije Kuciakov precedens na minulotýždňový atentát a pokúsi sa ho zneužiť na nezvratné zabetónovanie svojej moci v štáte. Treba to zobrať na vedomie ako holý fakt. Prvé náznaky sa už začínajú objavovať.
Podľa logiky tohto konštruktu akákoľvek opozícia (politická ani občianska) nemá morálne právo tomu brániť, lebo jej predošlé aktivity viedli nielen k pokusu o politickú vraždu najsilnejšieho lídra, ale hlavne k útoku na samotnú podstatu (demokratického!) systému. Uchvátenie moci bude teda naservírované ako ochrana republiky pred neviditeľným vnútorným nepriateľom. V histórii nie je treba dlho hľadať príklady.
Pre podporovateľov vlády je takéto vysvetlenie bez debát. V prípade opačného tábora je to komplikovanejšie. Emocionálne je správne byť teraz zdržanlivý a nevyhrocovať napätie (takto sa ale musia správať oba tábory, čo neplatí). Racionálne nie je príčinná súvislosť medzi konaním atentátnika a konaním opozície, kritických médií a občianskej spoločnosti, ako to účelovo podsúva vláda. Ak by platila takáto kauzalita, vzhľadom na mieru agresivity podporovateľov vlády v porovnaní s ľuďmi s opačným názorom, by cintoríny museli byť plné politických obetí.
Pre všetkých, ktorý je nesúhlasia s touto vládou, bude teraz kľúčové nezmeškať momentum, kedy už má srdce ustúpiť rozumu, aby nebolo neskoro a betón nebol zaschnutý.
*zámerne používam slovo „tábory“, lebo na Slovensku momentálne sú dva antagonistické tábory. V spoločnosti nemáme pluralitu ale polaritu.
