Idea ľudského ducha ako veci mysliacej, nemajúcej s telom nič spoločné, je pre neho jasnejšia, ako idea nejakej hmotnej veci. O existencii Boha je presvedčený na základe svojej nedokonalosti a závislosti od niečoho (Boha vníma - ako ideu dokonalej a nezávislej bytosti). Je si vedomí toho, že na Bohu závisí celá jeho existencia v každom jednom okamžiku.
Hovorí o tom, že je nemožné aby ho Boh klamal, pretože v každom podvode je zastúpená nedokonalosť. I keď schopnosť klamať je snáď známkou bystrosti a moci, jej úmysel je nedobrý a svedčí o slabosti. A to predsa u Boha podľa neho nie je možné. Ďalej sa zamýšľa nad tým, ako je možné, že Boh ako dokonalá bytosť ho vytvoril na nedokonalý obraz. Ako sa môže mýliť??? Po tejto stránke, už sa mu Boh nejaví ako úplne dokonalá bytosť - nachádza v ňom aj negatívnu ideu. Sám seba pokladá za niečo - medzi Bohom a ničotou - je niečo medzi najdokonalejším bytím a nebytím.
Tvrdí, že jeho omyly plynú z toho, že schopnosť správneho úsudku, ktorú mu nadelil Boh nie je neobmedzená. Po rozsiahlejšej úvahe, však prichádza k názoru, že nie je nič divné na tom, že Boh činí niečo, čo on nechápe. A preto ak nechápe dôvody niektorých vecí čo Boh činí, neznamená to, že by mal o jeho existencii pochybovať. Boh je totiž vo svojej podstate nepochopiteľný a nekonečný.
Ďalej spomína, že odvtedy ako sa rozhodol o všetkom pochybovať, je si istý jedine svojou a Božou existenciou. Tvrdí, že jeho omyli sú spôsobené dvoma súčasne pôsobiacimi príčinami ( príčina A - schopnosť poznávať, príčina B- sloboda rozhodovania sa. T.j. A - ROZUM, B- SLOBODNÁ VôĽA).
Sloboda rozhodovania je taká veľká, že si ju nevie predstaviť väčšiu (pomocou nej poznáva v sebe Boží obraz a podobu). I keď slobodná vôľa, je u Boha nezrovnateľne väčšia ako u neho a to hlavne po stránke poznania a moci, ktoré sú s ňou spojené a robia ju silnejšou a účinnejšou.
R. Descartes hovorí, že sa nepotrebuje klaňať na obidve strany , aby bol slobodný. Práve naopak!! Čím viac sa klania na jednu stranu, lebo v nej poznáva pravdu a dobro, alebo, že Boh v jeho najhlbšom vnútri, riadi tiež jeho myslenie, tým slobodnejšie sa rozhoduje. Na druhej strane: ľahostajnosť, ktorú pociťuje keď ho žiadny rozumný dôvod nenapadá, pre ktorý by sa priklonil na jednu či druhú stranu, je najnižším stupňom slobody a nieje svedectvom jej dokonalosti, ale iba nedostatku poznania. Pretože, keby vedel čo je dobré a čo je zlé, nikdy by nezapochyboval ako má rozhodovať. Bol by síce úplne slobodný, ale nikdy by nemohol byť ľahostajný. Z toho, že vôľa sa rozprestiera omnoho ďalej ako rozum a nevieme ju udržať v rovnakých hraniciach, ľahko sa možno odchýliť od pravdy a dobra - vtedy sa mýlime a hrešíme.
Aj v tejto úvahe sa tiahne jeho základná a dobre známa fylozofická myšlienka: Pochybujem teda, myslím. Myslím, teda som.
Spomína, že keď v posledných dňoch skúmal existenciu niečoho, práve z toho, že to skúmal jasne plynie dôkaz jeho existencie. Tu sa však ocitá na pochybách:
Nyní však vím netoliko že existuji, pokud jsem myslíci věc, ale mimoto též mám tělesné přirozenosti a tu se ocitám na pochybách, zda myslíci přirozenost, která je ve mně, nebo spíše, která jsem ja sám, je něco jiného než přirozenost tělesná, nebo zda obě jsou totéž.
Keď nepozná dosť zreteľne čo je pravdivé, tak by o tom nemal súdiť. Pokiaľ o tom nesúdi, je zrejmé, že koná správne a nemýli sa. Napriek tomu, že je veľa vecí čo nechápe, nesťažuje si na Boha, že mu nedal väčšiu rozumovú schopnosť a tvrdí, že nemá dôvod sťažovať si ani na fakt, že jeho vôľa je rozsiahlejšia ako jeho rozum. Takisto si nesťažuje ani na to, že Boh sa zúčastňuje na jeho omyloch ( v istom zmysle, akoby s ním na tých omyloch spolupracoval).Takže podľa R. Descartesa sa pred omylmi možno chrániť a to tým spôsobom, že keď si nie je istý pravdou, zdržiava sa danú vec nejakým spôsobom súdiť.
A poněvadž je v tom největší a hlavní lidská dokonalost, myslím, že jsem dnešní úvahou získal nemálo, když jsem vypátral příčinu omylu a klamu. A ovšem nemúže to být jiná príčina než ta, kterou jsem již rozvinul, neboť kdykoliv vúli tak držím na uzdě, že pronesu soud jen o tom, co jí rozum jasně a zřetelně objevuje, je zcela nemožné, abych se mýlil.
( René Descartes Úvahy o první filosofii SVOBODA, Praha 1970 )
