Ráno bolo svieže a jasné a keď sa tých pár cestujúcich pobralo svojím smerom, ocitol som sa na opustenej stanici. V stánku s rýchlym občerstvením som si kúpil krabičku červených Goldeniek. Jednu som si zapálil a uvažoval som nad tým akým spôsobom vykročím do nového dňa. Škvŕkajúci žalúdok vysielal signál do môjho mozgu. Dofajčil som cigaretu a pobral sa smerom do mesta.
Sedel som na lavičke pod sochou Andreja Hlinku a pozoroval starú cigánku, ako kŕmi holuby rožkom. Medzi skupinkou operencov sa nachádzal jeden krívajúci jedinec. Akokoľvek sa snažil, nemohol sa dostať ani k jedinej omrvinke. Keď to cigánka spozorovala, začala drobky z rožka hádzať výhradne na jeho stranu. Vyhladnutým zobákom uchopil jednu z nich, ale nenažratá komunita využívala jeho handicap a vždy sa našiel niekto, čo mu omrvinku zo zobáka vytrhol späť. Andrej Hlinka evidentne skúpy na slovo pozoroval toto divadielko s neskrývanou ľahostajnosťou. Nevadilo mu ani to, že čas od času niektorý z holubov vzlietol, nonšalantne nad ním zakrúžil a vysral sa mu na hlavu.
Ako som pozoroval nadžgávajúcich prenášačov bacilov spomenul som si na svoj prázdny žalúdok. Hneď vedľa bolo Tesco. Neviem či ešte existuje miesto v našej krajine, ktoré by táto bielo modrá železná škatuľa nezdobila svojou prítomnosťou. Majú ho dokonca už aj v Tvrdošíne.
Do jedného z vozíkov som nervózne vrazil desaťkorunáčku a vybral som sa v ústrety k potencionálnym raňajkám. Predieral som sa davmi večne ponáhľajúcich sa spoluobčanov, snažiac sa vyhnúť zápcham. Dával som si pozor aby som nespôsobil dopravnú kolíziu i keď ma to ohromne lákalo. Mal som chuť sa s vozíkom rozbehnúť a niekoho ním zvalcovať. Svoje chúťky som však potlačil a pobral sa k regálu so šalátmi. Do vozíka som hodil tresku v umelohmotnej krabičke a v rajóne s pečivom som ho doplnil o dva rožky. S holubmi som nemal v úmysle sa podeliť. Na zapitie som si zobral šesť fľaškových pív. Predsa len bolo ešte skoré ráno a tak som to nechcel preháňať s tým pitím hneď od začiatku.
Zvolil som si pokladňu kde podľa môjho odhadu stálo najmenej ľudí. Nevedel som sa dočkať rybej pochúťky a lacného, dobre vychladeného pivného moku. Predo mnou stál mladík s kopou naušníc v ľavom uchu. Vo vozíku mal iba sadu bateriek. Zrejme potreboval doplniť šťavu do svojho discmanu. Na rade bol muž stredného veku. Na sebe mal drahý oblek a jeho hruď zdobila pevne zviazaná kravata krikľavo červenej farby. Kupoval len vajíčka a tak som sa tešil, že sa čoskoro dostanem na rad.
„Vydali ste mi o päťdesiat korún menej. Platil som stovkou.“ Nervózne sa oboril na predavačku.
„Platil ste päťdesiat korunáčkou. Vajcia sú za tridsaťpäť, pätnásť korún máte nazad.“
„Platil som stovkou, nepokúšajte sa ma okradnúť.“
„Nikto vás nechce okradnúť pane, ale zaplatil ste päťdesiat korunáčkou. Som si tým istá.
Aha touto.“ Vytiahla z pokladne jednu z päťdesiat korunových bankoviek a zamávala mu ňou pred nosom.
„To snáď nemyslíte vážne, v peňaženke som mal dve tisícky a tri stovky.“ Hájil sa chlapík v obleku.
Odhadoval som ho na človeka, ktorý najskôr obehne na svojom nablýskanom drahom aute celé mesto aby zistil kde majú najlacnejšie vajíčka. V Tescu majú kus za 3,50 ,- keby si však spočítal náklady za benzín, pochopil by, že ho stoja okolo 10 korún za kus. Šetriaci systém niektorých pánov v drahých oblekoch má svoje nedostatky, to je neodškriepiteľný fakt.
„Nie, zaplatil ste päťdesiat korunou a za tým si stojím.“ Predavačka nebola ochotná vzdať sa.
Zo začiatku som si bol istý, že platil stovkou a tak som sa mohol do sporu zamiešať a rozsúdiť ho. Ale za prvé som bol zvedavý ako sa situácia vyvinie a za druhé neochvejná istota predavačky vo mne vyvolávala pochybnosti. Ak aj platil stovkou a predavačka sa sekla, alebo ho chcela ošmeknúť (veď ani to nie je zriedkavý jav v týchto končinách) bol som na jej strane. Chlapík v obleku mi bol vyslovene nesympatický, navyše si nemyslím, že by ho tá 50 koruna priviedla k osobnému bankrotu.
Na moje nemalé prekvapenie sa však do sporu zamiešal mladík s baterkami.
„Pane nech sa páči, vezmite si päťdesiat korún a uvoľnite miesto pri pokladni, prosím vás.“ Do ruky mu podával zhužvanú bankovku s neskrývaným odporom na tvári.
„Čo si o sebe myslíš ty zasran?“ vyrútil sa na neho.
Musel som sa veľmi premáhať aby som sa nezačal rehotať na plné ústa. Zahryzol som si však do jazyka a s napätím som očakával ďalší priebeh úplne zbytočného konfliktu.
„Nič zvláštne si o sebe nemyslím. Som obyčajný človek od ktorého ste práve odmietli prijať päťdesiat korún.“ Mladík mi začínal byť veľmi sympatický a mal som chuť pozvať ho niekde na pivo, ale napokon som si to rozmyslel, s vidinou lahodných raňajok v mestskom parku. Trojica sa naťahovala až dokým pán v obleku neoblomne neprehlásil: „Zavolajte mi vedúceho prosím vás.“
„Viete čo, dám vám stovku ak sa na to celé vykašlete a pôjdete preč.“
Táto ponuka sa mu zapáčila evidentne omnoho viac a vyzeralo to, že zhrabne sto korún a poberie sa preč. Vajíčka zadarmo to by bol skvelý obchod. Istotne mu chodilo po rozume.
Napokon si však spomenul na fakt, že má predsa nejakú tú hrdosť a urazene vybľabotal.
„Môžete si byť istá, že počnúc dnešným dňom kupujem vajíčka výhradne v Kauflande alebo Bille. A nielen vajíčka.“
Ešte sa otočil smerom k mladíkovi a dodal.
„A ty frajer, ma už v živote nechci stretnúť. Nedopadneš dobre, to ti prisahám.“
To už som sa neovládol a celkom odviazane som sa začal rehotať. Ponížený a urazený zákazník sa na mňa pozrel nenávistným pohľadom a rýchlym krokom sa uberal k východu.
Ostatní zvedavci za ním súcitne pozerali a v duchu mu dávali za pravdu. Mal by som ho ľutovať aj ja. Však dnes dal za vajíčka miesto 35 korún, keď spočítame benzín a stratu 50 koruny, dohromady okolo 150 korún. Alebo som mohol ľutovať Tesco? Veď práve prišlo o jedného zo svojich zákazníkov.
Neľutoval som ani chlapíka ani Tesco. Obom som sa v mysli vysmieval a ďakoval za túto Tesco frašku, ktorá mi spríjemnila začiatok dňa.
V parku pred Tescom som sa pustil do svojich raňajok. Rybaciu žbrndu, ktorá my chutila viac než obvykle som zapil dvoma pivami a vyvalil som sa na trávnik. Ešte stále som na to myslel a nemohol som sa zbaviť pocitu zadosťučinenia. Napokon som úspešne vyhnal príbeh s vajciami z mojej hlavy a začal som si čítať Gogoľove Mŕtve duše. Pri šiestom pive som usúdil, že moja koncentrácia na knihu nie je taká akoby si ju pán Gogoľ zasluhoval a tak som knihu zatvoril. Dúfam, že mi to odpustí.
