Skromne prestretý stôl, pozostávajúci prevažne z pár druhov rýb a ovčieho syra, za ktorým sedela Anjina a Srdjanova rodina, sa viac kolísal pod ťarchou ich ustarostených duší ako pod jeho samotným obsahom. Anja dnes slávila svoje osemnáste narodeniny a jej otec sa rozhodol, že tento deň jej nepokazí ani nezmyselná, bratovražedná vojna a usporiadal na jej počesť menšiu rodinnú oslavu. „ Dnes v tento slávnostný deň, keď naša Anja, naše zlaté malé dievčatko oficiálne prekračuje prah dospelosti, by som vás všetkých chcel poprosiť, aby ste na chvíľu zabudli na to čo sa deje a aby ste nekazili atmosféru Anjinych narodenín rečami o vojne. Nikomu to neprospeje a beztak je to zbytočné, hoci sám dobre viem aké ťažké je na to nemyslieť.“ Pri týchto slovách sa Siniša Miletič, čoby hlava rodiny a jej živiteľ, pokúšal tváriť milo a uvoľnene, no pôsobil skôr kŕčovitým a neohrabaným dojmom druháka na základnej škole, prednášajúceho svoju prvú báseň pred celou triedou. Anja sa pri jeho slovách poriadne červenala. Pehy jej poskakovali po jej do bronzova opálenej tvári, modré oči sa blýskali od vzrušenia, vlasy povievali spolu s letným vánkom ruka v ruke a Srdjan od nej nemohol odtrhnúť oči. Jeho upnutý pohľad mu opätovala čarovným úsmevom a zaliala ho tou najprirodzenejšou nehou. „Ďakujem otec.“Povedala a nervózne sa rozhliadla okolo stola. Nevedela čo viac má na to povedať a za stolom nastalo trápne, hrobové ticho. „Tak všetko najlepšie sestrička!“ chopil sa situácie Siniša junior, jej o dva roky starší brat a vytrhol ostatným tŕň z päty. K Juniorovi sa pridal zvyšok stola a jeden po druhom postupne prichádzali k Anji a želali jej len to najlepšie, presne tak ako sa to už dlhé roky praje každému oslávencovi na hocijakom mieste na zemi. Anjina mama, otec, Srdjan a jeho rodičia a na koniec Srdjanov starý otec. Po blahoželaniach sa pustili do jedla a pitia, sladké červené víno opájalo ich telá a najmä dušu. Pomáhalo im k dočasnému úniku pred krutou realitou a dovolilo im aspoň na chvíľočku nahliadnuť do celkom inakšieho sveta. Sveta bez starostí, zúfalstva a utrpenia. Do sveta v ktorom nemá miesto nenávisť, zloba a chamtivosť. Sveta kde nie je Kain a kde nie je ani Ábel a kde sú zbrane iba absurdným neexistujúcim výplodom fantázie. Spomínali na staré časy, na minulosť, na to ako sa ich predkovia po prvej svetovej vojne prisťahovali do Dubrovníku a pozakladali si tu rodiny, čím vytvorili dnešný základ srbskej komunity na tomto čarovnom mieste.
Dubrovník, mesto považované za historické centrum Dalmácie v minulosti osídľovali viaceré národy. Od Avarov cez Slovanov až po arabov, ktorí prenechali mesto Normanom. Jedným časom sa dostal aj pod nadvládu Benátok a požiadal o ochranu maďarského kráľa. Ukázalo sa to ako skvelý ťah, pretože v meste sa začali stavať moderné budovy a v 13. storočí sa tu zaviedla kanalizácia a vodovod. Tento rozvoj dočasne zastavilo zemetrasenie v 16.storočí. O zhruba dvesto rokov po zemetrasení prešiel do rúk Napoleona a o čosi neskoršie pod nadvládu Rakúskej monarchie. Až v roku 1919 sa osamostatnil a pripadol Juhoslávii. Vtedy sa tu prisťahovali prví predkovia Anji a Srdjana. Boli to chudobní rybári žijúci v skromných podmienkach, ale za to pokojným a šťastným spôsobom života. Povrávalo sa, že prišli z končín odniekiaľ poblíž Belehradu, ale sú to len dohady. V písomnostiach na mestskom úrade, ani nikde inde táto hypotéza nie je potvrdená. Ako som už spomenul živili sa prevažne lovom rýb, ktoré potom predávali na mestských trhoch. S pôvodným domorodým obyvateľstvom vychádzali dobre, neboli medzi nimi žiadne prieky a to i napriek tomu, že na rozdiel od domáceho obyvateľstva boli pravoslávni. Zo začiatku sa ženili a vydávali každí medzi svojimi, ale neskôr nezriedka dochádzalo aj ku zmiešaným manželstvám. V takomto prípade väčšinou žena nasledovala mužovu vieru, niekedy aj opačne. Priezviská Srdjanovej a Anjinej rodiny (Miletič, Tomašič) dodnes patria v Dubrovníku medzi tie najčastejšie.
Po večeri začali ženy spratúvať riad a robiť poriadky. Muži ďalej popíjali červené víno a lievali si po trochu aj z rakije. Hoci pili pomaly a s chladnou hlavou, museli si dávať poriadny pozor, pretože miestna pálenka je známa svojou zákernosťou. Človek sa z nej najsamprv cíti príjemne, sladko a uvoľnene, necítiac žiadne ťažkosti. Pomaly a postupne sa ho zmocňuje, zakráda sa do jeho údov a buniek, vlieva sa do nich a súmerne rozkladá. Znenazdajky, keď to najmenej očakáva, zaútočí a víťazí. Zvíťazila aj nad Srdjanovym dedkom, ktorý sedel prehnutý v prútenom kresle a s hlavou prevesenou nabok, vydával hlasný chrapot pripomínajúci zvuky skapínajúceho motora. Z úst mu trčala slina a hompáľala sa zo strany na stranu, podľa toho odkiaľ zafúkal ľahký vietor. Srdjan ho so záujmom pozoroval a uškŕňal sa popod nos. Rakiju nepil. Za prvé mu nechutila, za druhé nerád strácal pevnú pôdu pod nohami. „Pozri sa na dedka, ten už je po oslave“. zašepkal a jemne štuchol Anju pod rebrá. „Vypadnime odtiaľto, poďme sa trochu prejsť. Je krásny večer, ako stvorený na prechádzku mestom.“ Dobiedzal do nej. „Môžeme, ale skočím si po rolák, akosi sa ochladilo“. Odvrkla a rozbehla sa do domu. „Ideme sa trochu prejsť.“ oznámil smerom ku stolu, kde jeho otec Vojin práve nalieval ďalší pohárik rakije. „A ja čo, už nedostanem?“ Urazene sa ohradil Junior.
„Obráť sa na oca, ten mi kývol aby som ti už nelieval.“
„A to už ako otec?“
„Tak, jednoducho na toľko pálenky si ešte primladý. Pálenka je pre tvrdých chlapov. Ešte sa opiješ a ja budem musieť počúvať mamine náreky. Choď radšej ženám pomôcť s riadom. Potrebujem tu s Vojinom i tak čosi prebrať, rád by som s ním bol chvíľu o samote.“
„Nuž ako myslíš, idem teda pomôcť s tým riadom.“ Odvetil Junior a namrzene odišiel.
„My s Anjou sa ideme teda prejsť, počúvate ma?“ opýtal sa Srdjan.
„Áno synak, len choďte no dávajte si pozor a nebuďte dlho.“
Držali sa za ruky a mlčky kráčali skoro mŕtvym mestom. Slnko sa už ponáralo za more a obkolesovalo ich čoraz hustejšie šero. Prechádzali cez historickú časť mesta. V tejto štvrti ich otcovia ešte donedávna predávali na trhu ryby, spolu s ostatnými obchodníkmi a trhovníkmi. Inokedy tak živé a nádherné mesto ako je Dubrovník, plné historických pamiatok a stavieb, dnes len z ťažka odfukovalo a bolo nasiaknuté tichom. Mali pocit akoby všetko zastalo a oni zostali v strede toho všetkého úplne sami, nikým a ničím nepozorovaní. Zámerne sa vyhýbali dialógom, nechceli to pokaziť.
Srdjan a Anja sa poznali už od útleho detstva. Siniša Miletič a Vojin Tomašič spolu lovili ryby a deti brávali niekedy zo sebou. Inokedy ostávali doma a spolu s Juniorom sa hrávali rôzne detské hry na dvore, raz u jedných inokedy u druhých. Srdjan bol Juniorov rovesník a spolu chodili do jednej triedy. Anja o dva roky mladšia často plakávala, že už aj ona chce chodiť do školy a nechce ich vyčkávať celé odpoludnia, zatiaľ čo oni vysedúvajú v školských laviciach. Bola to nerozlučná trojica a jeden bez druhého sa od seba takmer nepohli. Na strednej škole sa Srdjanovi zapáčila spolužiačka Katica a začali spolu chodiť. Vtedy bral Anju ako vernú priateľku a nedíval sa na ňu ako na ženu, ktorú bude mať niekedy rád a s ktorou sa bude chcieť oženiť. Preto ani nepobadal ako hrozne sa vtedy Anja trápila a na Katicu žiarlila. S Katicou mu to však s rôznych dôvodov dlho nevydržalo a na Anjinu neskrývanú radosť sa s ňou rozišiel. „Iba ťa využívala“ povedala mu vtedy. Dokopy sa dali zhruba pred rokom. Bolo to práve v čase volieb tesne po skončení studenej vojny. Nacionalistické hnutie Chorvátska demokratická únia (HZD) na čele s Franjom Tudžmanom vyhrala voľby so 40% platných hlasov. Približne v tom období sa od Juhoslávie oddelili Macedónsko a Slovinsko. Tým sa to však podarilo bezbolestnou cestou. HZD po voľbách sformovala Chorvátsku vládu so zámerom získať väčšiu samostatnosť. Jej pôvodným zámerom nebolo úplné oddelenie sa od Juhoslávie. Chorvátsko spolu so Slovinskom boli jej najprosperujúcejšie časti a preto sa aj Chorváti snažili získať väčší vplyv na prerozdeľovaní financií. Fraňo Tudžman začal rokovať o novej ústave Chorvátskej republiky, ktorá bola ratifikovaná 22.decembra 1990. Ešte v to letosa miestni Srbi z hornatých častí Chorvátska z blízkosti Bosnianských hraníc vzbúrili a vytvorili “ Autonómny okres Srbská Krajina“. Chorvátska vláda tam poslala špeciálne policajné jednotky za účelom vyriešenia problému, no helikoptéry na ktorých boli jednotky prevážané, boli zostrelené lietadlami Juhoslovanskej ľudovej armády (JLA). Chorváti verili, že lietadlá (JLA) boli vyslané srbskou vládou a srbi si zasa mysleli, že chorváti terorizujú srbskú menšinu na ich území. Situácia sa začala hrotiť a krajinní Srbi postupne obsadzovali turistické centrá na Dalmácii. Niektorí extrémisti z tej či onej strany začali bezdôvodne zabíjať občanov s inou národnosťou. Etnické problémy boli starostlivo podporované propagandou na oboch stranách. Chorváti si začali budovať vlastnú armádu a zhruba pred mesiacom Tudžman premenoval špeciálne policajné jednotky na Zbor narodnej gardy.
Srdjan a Anja oddychovali pri mestských hradbách a v posledných odrazoch červených lúčov ponárajúceho slnka sa dívali na Lovrinejac. Pevnosť nachádzajúcu sa na vysokom skalnom útese. „Len čo skončí celý tento nezmysel mohli by sme sa vziať, nemyslíš?“ spýtavo sa mu pozrela do očí. „Hmm, mohli aj sa vezmeme to ti sľubujem, len mám obavy, že toto sa tak skoro neskončí. Naši majú pod palcom pomaly celú Dalmáciu a čo nevidieť sa bude bojovať aj tu. Nedá sa tomu vyhnúť, všetci sú zaslepení nenávisťou a posilňovaní falošnou národnou hrdosťou. Obe strany sa cítia ukrivdené a nielenže nevedia, ale už sa ani nesnažia nájsť spoločnú reč. Strieľajú po sebe ako zveri a koľko z nich sa ešte donedávna navzájom priatelilo? Spolu rybárčili, spolu hrávali futbal, spolu pili, vymieňali si frajerky. Ako sa dá tak rýchlo na všetko zabudnúť? Nerozumiem im. Otec hovorí, že najradšej by ich všetkých postrieľal. Myslím, že to hovorí najmä za to, že Daro Srna od nás prestal kupovať ryby a nie je jediný. Nemáme peniaze tak ako vy. Otec vraví, že sa voči nikomu z nich nikdy nijak neprevinil a preto ich začal nenávidieť. Určite sú už so Sinišom potrundžení a nadávajú na Tudžmanovu vládu. Dedo sa práve prebral, utiera si slinu a nostalgicky spomína na Titove časy. Nechce sa mi ani domov, presne viem čo sa u vás deje. Junior sedí s matkami v obývačke a zabáva ich svojimi historkami aby ich utešil. Je mi z toho všetkého nanič.“
Muži stále sedeli za stolom a popíjali. Pridal sa k nim znovu dedo. Ale rakiju už vynechávali. Pili len víno, pretože už boli v značne pokročilom stave spoločenskej únavy. „Kde sú tie deti?“ začínala sa strachovať Jelena, Srdjanova mama. „Veď ich poznáš, isto sa zarozprávali niekde na pláži.“ Upokojovala ju Mila Miletičová. „Nepošleme Juniora aby sa na nich radšej šiel pozrieť a priviedol ich domov?“
„Nechaj to tak v meste je dnes pokoj, zdá sa.“
„Áno, ale kde máš istotu, že sa zas dačo nezomelie?“
„Istotu nemám, ale nemám ju ani v tom, že nám o chvíľu nepristane na dvore bomba. Je to predsa úplne jedno. Či sú tu, alebo o kilometer ďalej.“
****(informácie týkajúce sa vojny a mesta Dubrovník, nemusia a niektoré ani nie su pravdivé)***
