„Asi máš pravdu.“ Vzdychla si a ustarostene sa na ňu pozrela. „ Predvčerom som telefonovala s Bojanom. Chceme Srdjana za ním poslať. S Vojinom sme sa zhodli, že je to tu príliš nebezpečné a myslíme si, že je to skutočne len otázkou času, kedy pôjde o život aj tu. Navyše je to len dočasné, len čo sa to celé vyrieši vráti sa sem.“ Bojan bol Jelenin brat. Do Nemecka odišiel koncom sedemdesiatych rokov. Práca rybára mu neposkytovala plnohodnotné útočisko pred nepriateľom zvaným život. Rovnako tak, sa mu nepozdával ani socialistický režim, ktorý v tom období panoval na väčšine územia strednej a a východnej Európy. Po príchode do Nemecka pracoval ako robotník v jednej z Hamburgských stavebných firiem. Postupne sa vypracoval, osvojil si jazyk a založil firmu zaoberajúcu sa kontrolou, údržbou a opravou stavebných strojov a zariadení. Pred štyrmi rokmi sa oženil. Zobral si Kristínu, o štrnásť rokov mladšiu Nemku. So Srdjanovou rodinou bol celý čas len v telefonickom kontakte. Ukázal sa tu len raz. Bolo to takmer pred dvoma rokmi. Prišiel neohlásene a všetkých dokonale prekvapil. Mesiac strávil v rodine Tomašicovcov, ako za starých čias. So Srdjanom sa veľmi zblížili. Keď Bojan odišiel, bol ešte veľmi malý a v pamäti sa mu zachovalo len niekoľko útržkovitých kúskov spomienok na ujka Bojana. Preto sa jeho príchodu veľmi tešil a užíval si každý deň Bojanovho pobytu doma. Dni trávili na pláži hraním futbalu, lovením rýb, či v miestnych Bojanových obľúbených krčmách. Rozprával mu o živote v Nemecku, o Hamburgu. „Jáj Srdjan môj. Tam je ti všetko úplne iné ako tu. Hamburg je obrovský prístav, asi tak dvadsať krát väčší ako Dubrovník. A tam keď sa raz uchytíš, nemusíš sa báť nikoho a ničoho, to mi ver. Rozhodol som sa, že si otvorím podnik, práca s ťažkými a veľkými strojmi ma nebaví, zarobil som na tom a mám toho už dosť. Nejaký klub, alebo čosi tomu podobné. Potrebujem zmenu, niečo zaujímavejšie hlavne. Roky mi pribúdajú a ja nechcem skončiť ako starý ufrfľaný dedo pod nejakým bágrom. To naozaj nechcem. Okrem toho, myslím, že to bude aj viac vynášať.“ Keď odchádzal, dohodli sa, že ho určite niekedy príde navštíviť. Nikto z nich vtedy netušil, aké dramatické okolnosti budú jeho návšteve predchádzať. „Hmm, tak to bude správne, veru. Bojan sa o neho postará a predsa je šikovný, nestratí sa.“ „My zas odchádzame budúci týždeň do Belehradu. Siniša tam má akéhosi bratranca z druhého kolena. Vraj, že je tam miesta dosť pre nás všetkých, ale ak mám byť úprimná, veľmi sa mi tam nechce. Deti to ešte nevedia. Anja nebude rada. Myslím, že odlúčenie budú so Srdjanom znášať veľmi ťažko, ale treba ich na to pripraviť.“
Zaľúbenci práve dokončili milostný akt na jednej z mestských pláži a chystali sa na návrat domov. V týchto večerných hodinách a pohnutých časoch zívali hromady piesku začínajúce sa na mieste kde sa končia vlny mora, prázdnotou. More už začínalo poskytovať jeho nájomníkom na čiastočný úväzok vcelku znesiteľnú teplotu a tak sa Srdjan rozhodol zmyť so seba zmiešaninu jeho a Anjinho potu. Plával pomaly, uvoľnene. Užíval si každý záber ako by to bol jeho posledný. Po príchode do domu Miletičovcov ich matky oboznámili so situáciou.Napodiv ich reakcie neboli nijak zvlášť negatívne. Naši mladí milenci aj Junior počítali s niečím podobným a preto sa podvedome pripravili na takúto alternatívu už vopred. Prekvapujúco ani Anja nepôsobila zdrveným dojmom, napriek jej nádejam, že z Dubrovníku odídu so Srdjanom spoločne. Verila však, že to bude skutočne len na pár mesiacov a tak nechcela všetko ešte viac zhoršovať prejavmi ženskej histérie, či scénami plných krokodílích sĺz. No večer v súkromí, schúlená vo svojej posteli predsa si trochu poplakala a zhodila pár z vrchných balvanov zaťažujúcich jej vnútorný svet.
Chlapi dopili, donadávali a s pokorou odpratali svoje telesné schránky do perín. Odpratali tam aj deda, ktorý i keď už bez rakije, ale predsa len podľahol aj v druhom kole. Darmo, nebol už najmladší a tak sa niet čomu čudovať. „Nie, to tak nebolo. To vôbec nie je pravda. Je to bohapustá lož!“ vykrikoval zo sna. Kto vie o čom sa mu snívalo. Nech to už bolo čokoľvek, nesúhlasil s tým. V nasledujúcich dňoch sa toho odohralo pomerne veľa. Nie je však potrebné to všetko opisovať a zbytočne tým čitateľa zaťažovať. Pokúsim sa to čo najvhodnejšie skrátiť a vybrať z toho len tie najdôležitejšie udalosti. Predovšetkým treba spomenúť, že 19. mája 1991, len pár dní po Anjinej oslave sa konalo referendum za oddelenie Chorvátska od Juhoslávije. Až 94% voličov hlasovalo za oddelenie a napriek srbským protestom bolo referendum vyhlásené za platné. O mesiac na to, 25.júna, vyhlásilo Chorvátsko nezávislosť. To už ale rodina Miletičových bola dlhšiu dobu v relatívne pokojnom Belehrade a Srdjan v Hamburgu. Srdjanovi rodičia spolu s dedkom zostali v Dubrovníku, kde už naplno vypukol vojenský konflikt a mesto bolo neustále pod paľbou. Miestni srbi obsadili jednu tretinu Chorvátska a majúc prevahu v zbraniach a výbave zvolili si za stratégiu rozsiahle ostreľovanie, neštítiac sa ani civilných cieľov. Okrem Dubrovníku, obliehali a postupne zničili aj veľa iných miest ako napr. Šibenik, Zadar, Karlovac, Osijek či Vukovar.
Hneď na druhý deň po jej narodeninách, sa Tomašičovci spolu s Bojanom pustili do vybavovania ostatných formalít, potrebných na Srdjanov odchod a pobyt v Nemecku. Bojan mal na srbskej ambasáde v Mníchove jednu známosť a tak sa všetko potrebné vybavilo oveľa skôr ako očakávali. Vojin si požičal od Miletičových starého moskviča a odcestoval do Splitu kúpiť Srdjanovi letenku. Keď sa s Anjou lúčili, sľúbili si, že sa stretnú ihneď ako to bude možné. Ak by vojna trvala pridlho, pricestuje za ním do Hamburgu. Pár krát si spolu vyšli ešte na pláž, pár krát sa pomilovali, pár krát pohádali, udobrili až nadišiel deň jeho odchodu. Nachystal si niekoľko dôležitých vecí, doklady, nejaké drobné pre každý prípad, zubnú kefku, mydlo a len to najpotrebnejšie oblečenie. Všetko to napratal do jedného stredne veľkého kufra a bolo vymaľované. Rozlúčil sa s mamou a dedom, Juniorom a starými Miletičovými. Otec s Anjou ho odviezli do Splitu odkiaľ odletel do Hamburgu. Krátko po jeho odchode Miletičovci odišli už do spomínaného Belehradu za Sinišovym bratrancom. V metropole Srbska bolo pokojne, nebojovalo sa tam. Bolo to len miesto odkiaľ šla väčšina pokynov k rôznym vojenským zásahom a operáciám. Aj to malo za následok, že v tom období sa počet obyvateľov v meste zvýšil takmer o jednu tretinu. Mnohé rodiny zdvojnásobili počet stravníkov vo svojich obydliach. V bytoch o veľkosti vhodnej pre dvoch až štyroch ľudí bývalo neraz i šesť až desať osôb. Anjina rodina bývala na jednom z Belehradských predmestí. Sinišov bratranec Dragomir, nemal ženu ani deti. Mal priateľku, ktorá s ním bývala a rozhodnutie prijať do obydlia štyroch nových členov, i keď len dočasne prijala bez väčších námietok. Bol to trojizbový byt o veľkosti približne sedemdesiatpäť štvorcových metrov. V spálni prespával domáci pár, Anja a rodičia si vyhotovili provizórnu nocľaháreň z obývacej miestnosti. Rodičia si ustlali na rozkladacom gauči a Anji kúpil Drago, (takto skrátene ho totiž oslovovali známi a priatelia) na spávanie matrac. Skoro by som zabudol na Sinišu Juniora, ktorému pripadol diván v kuchyni. Zo začiatku síce šomral, pretože si na starý diván nevedel zvyknúť a celé noci nespal, ale keď si naň privykol a najmä keď si uvedomil iné výhody jeho hlavného poľa pôsobnosti, bol spokojný. Hneď po pravej ruke mal chladničku (tá síce nepraskala pod jej obsahom, ale predsa) a navyše bol v miestnosti sám. Ostatní sa v kuchyni zdržovali prevažne len v čase jedla. Drago pracoval ako skladník v jednej z miestnych fabrík. Bola to fabrika na výrobu elektrospotrebičov. Jeho kolega jedného dňa zmizol nevedno kam a ani prečo a Dragovi sa podarilo vybaviť voľné miesto pre Juniora. Finančné zásoby, ktoré sa Miletičovým podarilo za roky rybárčenia nahromadiť boli neveľké a na život v Belehrade by im vystačili možno tak na tri, štyri mesiace. A tak nečudo, že sa všetci (až na Juniora, ale čo iné mu ostávalo) potešili jeho novému zamestnaniu. Treba však povedať, že i on bol tomu predsa len rád, mohol pomôcť svojej rodine a to ho robilo šťastnejším. Zo samotnej práce príliš nadšený ale nebol. Bola to dlhá, fyzicky náročná a nudná práca. Nakoniec taká býva práca skladníka všade. Dvanásť hodinové smeny, škatuľka cigariet, bolesti krížov, zaprášené a hlučné prostredie. Aspoň, že nad sebou mal Draga a nie nejakého životom zdeformovaného a otráveného despotu.
