Od jeho krátkej návštevy Dubrovníku ubehlo dosť času. Dosť času na to, aby sa mu podarilo zrealizovať svoj plán, týkajúci sa otvorenia baru. V Hamburgu, druhom najväčšom meste Nemecka (okolo 2 miliónov obyvateľov) mal na to ideálne podmienky. Hneď za námorníckou štvrťou St. Pauli, si spolu s Kristínou kúpili dom, ktorý sa po rozsiahlej rekonštrukcii podobal na menšie rodinné sídlo. Prikúpil k nemu pozemok s malým neobývaným domčekom nachádzajúcim sa hneď povedľa. Svoju niekdajšiu firmu predal za pomerne slušný balík peňazí, na kúpu Casablancy mu to však nestačilo. Za tých pár rokov života v tomto kosmopolitnom prístave nadviazal styky s rôznymi ľuďmi, pracujúcimi v rôznej brandži. S Komljenovičovcami sa spoznal ešte za čias spravovania svojej firmy. Boli to jeho pravidelní zákazníci a krajania. Neustále čosi stavali, prípadne búrali a v jeho firme patrili medzi najčastejších zákazníkov. Okrem toho, to boli bossovia srbskej mafie pôsobiaci v tomto kultúrnom centre, pýšiacom sa najväčšou kriminalitou nielen v Nemecku, ale v celej západnej Európe. Trávil s nimi čoraz viac času a postupne sa ich vzťah rozvinul natoľko, že boli ochotní investovať potrebné množstvo peňazí na otvorenie Casablancy a jej rozbeh. Ding, dong! „Čo je? Kto zas otravuje?“ nervózne sa zahniezdil na svojom gauči. Nezdalo sa, že by mal v úmysle ísť otvoriť. Ding, dong! Ding, dong, ding, dong! Ozývalo sa nepretržite. „Do riti! Kristína!?“ zavolal v nádeji, že sa jej uráči zísť dole a otvoriť. Nikto sa však neozýval. Ding, dong, ding, dong, ding, dong!! „Boha jeho“! Navliekol na nohy papuče a lenivo sa vydal dolu po schodoch, sprevádzaný opakovaným zvonením. Ding, dong, ding, dong, ding.... „Do boha, čo sa robí? Čo tu vyzváňaš ani čo by horelo?“
Keď však zbadal bledý a vyľakaný výraz na Umitovej tvári, skrotol a miernejšie sa opýtal. „Čo sa stalo Turek?“ „Máme problém, šéfe. Veľký problém. Veľký problém.“ Opakoval do zblbnutia a pozeral sa pritom do zeme. Akoby sa bál Bojanovej reakcie. No nielen to. Bolo vidieť, že je v poriadnom šoku. „No vyklop to už! Aký máme problém?“ „Máme...Veľký problém. Veľký problém šéfe.“ Omielal dokola. Bol ako štartér starého moskviča, ktorý niekto nechal stáť týždeň pred domom v treskúcich mrazoch. Nie a nie sa naštartovať. Keď Bojan zbadal, že si nevie dať rady, pristúpil k nemu, chytil ho za ramená a začal ním triasť. „Do riti, Turek!! Tak čo sa stalo? Spamätaj sa a hovor konečne!“ Po chvíli ho pustil a čakal. Čakal, ale Umit stále mlčal. Nervózne siahol rukou do vrecka. Vylovil z neho krabičku Pallmaliek a vytriasol z nej dve cigarety.Jednu si vložil do úst, druhú podal smerom k Umitovi. Turek na neho zízal nechápavým pohľadom. Strčil mu do úst cigaretu a obom pripálil. Videl, že je v šoku a tak na neho netlačil. Takéto správanie u Turka ešte nikdy nezažil a inštinktívne vycítil, že čím viacej na neho bude naliehať, tým márnejšia bude aj jeho snaha dozvedieť sa, čo sa vlastne stalo. Pár krát si potiahol z cigarety a začal pozorovať zmenu k lepšiemu. Umit sa zdal pokojnejší a farba na jeho tvári sa začínala približovať k normálu. „Máme problém, šéfe. Veľký problém, šéfe..... „Niko....“ ale o päť sa zasekol. „Čo Niko??? Čo je s Nikom?? Tak hovor! Hovor už!!“ Prestal sa ovládať, vrieskal po ňom ako všetkých zmyslov zbavený. „Niko sa obesil!“ konečne sa z neho vydralo. Bojan stál ako obarený, ešte stále nemohol uveriť, čo práve počul. Akoby mu na tom niečo nesedelo. „Nie, to nemôže byť pravda. Sníva sa mi to. Všetko je iba sen. Prečo by to robil? Mal sa tu zle?“ po rozume mu chodilo množstvo otázok.Nastal čas urobiť v zamotaných súvislostiach poriadok. Pokúšal sa nájsť svoj stratený zmysel pre skutočnosť. „Kto všetko to už vie?“ opýtal sa po chvíli. „Našli ho dvojičky. Visí na plafóne v ich izbe. Markus sa ich pokúša upokojiť.Mladí so Sofiou sú niekde v meste.“ len zťažka a stručne mu opisoval vzniknutú situáciu.
