„Ešte neviem, ale treba to vyriešiť s chladnou hlavou a v tichosti. Posledné čo potrebujeme je rozruch, ktorý by vznikol okolo nás, keby sa o jeho smrti dozvedeli príslušné úrady.“
Prešli tých niekoľko metrov deliacich jeho vilu od domčeka, kde sa odohrala tragická udalosť. Kráčali po schodoch na druhé poschodie, do Nikovej izby, sprevádzaní sotva badateľným tichým nárekom dvojičiek. Na lavici pred Nikovou izbou sedel vysoký, kostnatý blonďák s koziou briadkou. Pod každou z jeho dvoch vychudnutých rúk, nariekala jedna z dvojičiek. Pod tou ľavou Katerina a pod pravou zasa Aljona.
„Je to nepríjemný pohľad šéfe.“ Lesknúcimi očami sa uprene pozrel na Bojana a varoval ho, práve keď uchopil kľučku od dverí a chystal sa vojsť dnu.
„Vezmi dvojičky do Casablancy na kávu a o hodinu sa hlás u mňa, dám ti ďalšie inštrukcie.“ Vytiahol z vrecka tri päť eurové bankovky a strčil mu ich do ruky.
„Nikomu ani slovo, jasné?! A neopováž sa do seba sáčkovať to svinstvo. Budem ťa potrebovať úplne čistého.“ Dodal, keď sa bližšie pozrel do Markusových krvou podliatych očí.
„Jasné šéfko.“
„Ty zostaneš so mnou, Umit.“
„Ja by som radšej...“
„Dobre teda, choď ty, Markus tu zostane.“ skočil mu do reči, keď vytušil jeho úmysel.Turek bol úplne hotový. Ďalší pohľad na bezvládne Nikove telo by azda ani nezniesol.
Niko visel bez známky života a jeho očné buľvy bolo vypúlené viac ako sa patrí. Neprítomný pohľad smerujúci niekam do neznáma, prezrádzal, že už nie je medzi živými. Zároveň sa však z toho pohľadu zrkadlilo niečo, čo dodávalo jeho výrazu význam, akoby nebol ešte ani mŕtvy. Akoby bol niekde na ceste. Na ceste medzi životom a smrťou.
Bojana striaslo keď sa na neho lepšie prizrel. Niko sa na neho tajuplne usmieval. Dával mu tým úškrnom jednoznačne najavo, že neodchádza ako porazený, skôr naopak. Jeho smrť znamenala Bojanovu porážku.
Niko pracoval pre Bojana takmer dva roky. A znamenal pre neho veľmi veľa. Spolu so Sofiou to bola jeho najefektívnejšia dojná krava. Pracovali vo dvojici a tvorili zohratý tím. Väčšinou si vyhliadli nejakého naivného bohatého turistu, ktorý do Hamburgu zablúdil z rôznych dôvodov a ktorý sa takmer vždy so stopercentnou istotou stal ich obeťou. Bohatí a naivní, poväčšinou osamelí turisti sa stávali lovnou zverou a pre Sofiinu krásu a pôvab, Nikov šarm a lesť sa ľahko nechávali chytiť do pasce. Boli súčasťou Bojanovho krvilačného plánu a brilantného umenia Nika a Sofie. Tvorili ľahkú korisť, nesúcu najväčší zisk práve pre samotného Bojana a z časti prispievali aj do potencionálneho fondu pre plastického chirurga, ktorý by sa niekedy mohol podujať na rekonštrukcii a zveľadení prsníkov Kristíny.
Izbou sa niesol mŕtvolný pach. Bojanovi sa urobilo nevoľno a onedlho sa mŕtvolný pach zmiešal s pachom vyvrátených ovsených vločiek s kakaom. Zatiaľ čo Markus odpratával z podlahy ovsené vločky, Bojan premýšľal ako zaobchodí z telesnou schránkou jeho niekdajšej obľúbenej dojnej kravy.
„Čo urobíme s Nikom, šéfe?“
„Práve nad tým uvažujem. Zaslúžil by si dôstojný pohreb, bez debaty. To si však nemôžeme dovoliť. Súčasťou našej dohody s policajným náčelníkom je hlavne diskrétnosť. Musíme byť v úzadí, nesmieme na seba pútať pozornosť. Nestačí mu podhodiť len pár drobných. Prípadným pútaním pozornosti, by sme mohli ohroziť jeho pozíciu. A ak by sa ohrozila jeho pozícia, som si istý, že náčelník by si už našiel prostriedky na to, aby nás vymazal zo scény. Je to férový chlap, ale potrpí si na určité pravidlá.“
