Zmätene sme sa na seba pozreli, ale nikto zatiaľ nereagoval na jeho slová. Keď videl, že sa nikto neozýva, zrejme pobadal, že nás zaujíma ako sa odrazí tento novo navrhnutý pracovný čas na našich výplatných páskach. „Namiesto 300 Euro, budete dostávať 475 euro.“ Vyhlásil a mal som pocit, že očakával či sa nezačneme od radosti objímať.
Radostné objatia mali ale v ten deň iné povinnosti a konali sa v iných spoločenstvách za účasti druhých milovníkov objatí.
„ Tristo je málo, budeme pracovať dva razy toľko, koľko je uvedené v zmluve. Tak by sme mali dostávať minimálne dva krát väčší plat.“ Ozval som sa.
Po nemecky som hovoril strašne, tak to znelo asi takto: „My pracovať jeden raz viacej, tak my chcem dostať aj o jeden výplata viacej. Tak to byť fér šéfe. Nie dobrá pláca, tak nebude dobrý ani práca.“
Chvíľu si to premyslel a neoblomne prehlásil. „Päťsto Euro.“ To je moja posledná ponuka. Nedám viac ani o cent. Ak sa vám to nepáči, zbaľte sa a môžete ísť tam, odkiaľ ste sem prišli.“
Tomáš a Monika sa na seba znechutene pozreli. Potom sa pozreli znechutene aj na mňa a nakoniec sa znechutene pozreli na Luigiho. „Okej, berieme to šéfe.“ Prehlásili naraz, akoby to mali starostlivo nacvičené.
„Päťstopäťdesiat!“ bol môj ešte posledný naivný pokus.
Luigi sa iba zasmial od ucha k uchu. Mal som chuť ovaliť ho tou táckou od piva po hlave, zbaliť pár švestiek a hajde domov. Nemohol som, tie prachy som potreboval ako soľ. Bolo mi však jasné, že to budú ťažko zarobené peniaze a že tu s nami budú zaobchádzať ako s obyčajnými hovnami z východnej Európy.
„Ubytovanie a stravu máte zdarma. Dnes máte ešte voľno, keďže máte za sebou dlhú a namáhavú cestu. Antonio vám navaril obed, najedzte sa a pôjdete sa ubytovať.“ Zaviedol nás k zadnému vchodu reštaurácie, slúžiacemu výhradne pre jej personál. Na terase za reštauráciou, na neveľkom umelohmotnom stole bielej farby rozvoniavali rezne a hranolky. Tak som si myslel. Hladný som bol ako vlk, s chuti som sa pustil do jedla.
„Začína to sľubne.“ Ironicky prehodil Tomáš, zatiaľ čo ja som sa pokúšal odkrojiť si prvé sústo. Cez okno do kuchyne sa ozýval tlmený smiech. „ Čo to do frasa je? Neviem to ani prekrojiť. „Klasika, rezeň. Mne to celkom chutí.“ Upovedomila ma prežúvajúca Monika. Asi po minúte sa mi to podarilo prekrojiť. Bol som okrepený z cesty a zavalený novými udalosťami, tak som si ten rehot z kuchyne ani poriadne neuvedomoval. Nenapadlo ma Antonia a spol. z niečoho nekalého podozrievať. Zahryzol som do kúska rezňa. Bol tvrdý ako kameň. Kameň to nebol. Bola to gumená podošva z topánky, alebo čosi podobné, obalená v cestíčku. „To sú zmrdi zasratí.“ Zahrešil som a ukázal podošvu Monike a Tomášovi. Začali sa smiať.
„Zrejme majú zmysel pre humor.“ Tomáš na to.
„Na taký humor sa momentálne necítim.“
„Však sa hneď neurážaj, nevieš ako to mysleli. Určite ti dajú nový.“
„Serem im na hlavu, so mnou tak ľahko nevydrbú.“ Očami som hľadal po terase odpadkový kôš. Došlo mi, že smiech spoza kuchynského okna má logické odôvodnenie. Podošvu som vyhodil do koša, dojedol som hranolky a pobral sa do kuchyne.
António, Luigiho brat ma už očakával s úsmevom na tvári.
„Tak čo? Dobré bolo?“ keď sa však pozrel na môj prázdny tanier, úsmev na jeho tvári zamrzol. Jeho dvaja šťúpli pomocníci ázijského pôvodu na seba zmätene zazerali.
„Bolo to vynikajúci. Taká dobrý obed, ja nikdy nejesť ešte.“ Potľapkával som si brucho a podával mu prázdny tanier.
„Som rád, že ti chutilo.“ Nevedel čo si má o tom myslieť a tak aj vyzeral.
Po obede nás odviezli do našej ubytovne. Tomáš dostal izbu s Monikou (bol to párik).
Mňa ubytovali k Vietnamcovi Luovi – Dingovi. V Luigiho reštaurácii, pracovala takmer celá jeho rodina z Neapolu, dvaja Vietnamci (jeden z nich Lu Ding) Luigiho žena Claudia (nemka)
Kai a Christian (tiež nemci). Varili prevažne Talianské jedlá (tony cestovín, zelenina, pizza) a pár tradičných nemeckých pokrmov, plus dary Severného mora. Však som aj zabudol. Bolo to na ostrove Norderney v Severnom mori, na severe Nemecka. Bolo to na tri mesiace a nejak sme sa nimi všetci traja presekali a šťastlivo sa prinavrátili domov z vreckami plnými tvrdej meny. Nebolo to však jednoduché. Riadna drina. A aj ponižovania sme si užili viac ako sa patrí. Claudia (Luigiho žena) hneď na druhý deň prehlásila, že poliaci a slováci jej nepríjemne zapáchajú. Ale čo sme mohli robiť? Trmácali sme sa takú diaľku za Eurami, museli sme podobné urážky predýchať. Však na konci sme si povedali svoje. Kai bol super, mne osobne veľmi pomohol prežiť tých 90 dní. Mali sme spoločné záujmy a podobný vkus (hudba, šport z časti aj literatúra) a samozrejme, že pivo. Po práci sme drvili šípky a kúpali sa v studenom mori. Hrali futbal a popíjali dvojdecové pivá. Niekedy aj cez dvadsať ich bolo. Z toho som mal nervy preveľké. Zvyknúť si, že vypijem pohár na tri glgy, mi z počiatku robilo problém. S Tomášom sme boli čašníci, Monika robila za barom. Na ostrove bolo zakázané používať motorizované vozidlá. Výnimku malo len pár privilegovaných osôb domáceho obyvateľstva a dodávatelia. Ešte spomeniem ako nešťastne som zakončil svoj prvý deň na ostrove.
Ubytovňa, do ktorej nás Luigi odviezol, bola tri kilometre od reštaurácie (zhruba 30 minút peši). Luigi nám poradil, že si máme pozháňať bicykle. „Je to tu najbežnejší spôsob prepravy. Ušetríte veľa času a aj námahy. Z roboty budete vyčerpaní dosť. To mi verte.“ Nikto z nás o tom nepochyboval. Monika a Tomáš si kúpili bicykle po 35 Euro z miestnej požičovne. Ja som pri prvej prehliadke ostrova natrafil v parku na jeden hrdzavý, opustený. Nikde nikto a ležal tam pohodený pri lavičke. „Vezmem si ho. Škoda ho.“ A tak som mal bicykel. Hrdzavý, škaredý, ale pojazdný a zadarmo. Nazval som ho hrdzavá Titla a za tie tri mesiace sme si toho spolu užili viac ako dosť. Po úspešnej obhliadke som si trochu zdriemol.
„Ein, zwei, drei polizait!“ skríkol Ding a s rehotom sa dovalil dnu. Šichta mu skončila. Otvoril skriňu a vytiahol z nej fľašu lacnej vodky z hypermarketu. Tak sme sa zoznámili tradičným, nielen Slovanským spôsobom. Po fľaši som už bol slušne chytený a čudoval som sa, kde sa to do tohto inak veľmi dobrosrdečného trpaslíčieho muža zmestí. Nič nebolo na ňom vidieť, stále sa rehotal rovnako ako keď vkročil dnu.
„Vodka dobrá byť, ty moc nemusieť myslieť pri vodke.“ Chichotal sa.
„Už prázdna fľaša byť, ja otvoriť druhý fľaša.“ Stále sa chichotal.
Otvoril skriňu. Nemohol som uveriť vlastným očiam. Celá horná polička bola naprataná plnými fľašami vodky. Spodná polička bola naprataná prázdnymi fľašami.
Nachádzali sme sa asi v polovici druhej fľašky (pomáhal už aj Tomáš), keď čosi zabúchalo na dvere.
Bol to Kai. Pozýval nás na pivo a šípky do jeho obľúbenej krčmy. Mal ženu a dve malé deti. Počas sezóny s nimi však trávil minimum času, cez deň pracoval, večer popíjal a v noci pár hodín spal. Vynahrádzal im to od neskorej jesene až po skorú jar. Ako tvrdil.
Dali sme si pár dvojdecových pív a bol som už jasný. Kai ešte vynadal Dingovi, že čo nás hneď nachoval vodkou. Pred barom som mal na miesto jednej Hrdzavej Titly – zaparkované dve Hrdzavé Titly. Na jednu z nich som nasadol a odfujazdil smerom k ubytovni. Od parku smerom k ubytovni viedla dlhá rovná cesta. Na jej konci boli strategicky umiestnené dva betónové kvetináče, plné červených kvetov mne neznámeho pôvodu. Zabudol som na ne a bezstarostne som si to rozdupal plnou parou vpred. Pár metrov pred kvetináčmi som sa zbadal a pokúšal som sa nasmerovať do zhruba pol metrovej medzery, ktorá medzi nimi existovala. Keďže moja schopnosť šoféra pod vplyvom alkoholu nebola, akoby som to povedal? Proste jednoducho som sa do tej medzery netrafil. Narazil som do kvetináča urobil niekoľko dvojitých premetov a ocitol sa na tvrdej zemi. Na šťastie som obišiel len s rozbitými lakťami a škrabancom na tvári. Na počudovanie, sa ani Hrdzavej Title nestalo nič vážne. Opadalo z nej trocha hrdze akurát.
