...cez hranice v pohode až na tú horúčavu.
...skoro ako Ázia.
...prekvapí nezvyklá pozornosť zo strany domácich. Ani som nestíhal odpovedať na všetky pozdravy, mávania či trúbenia. Tak len zdvihnutá dlaň od riadidiel musela stačiť.
...mesto Shkoder neodpovedá našim štandardom.
...do hôr.
...ubytko. Keď sa niekto pýta na bezpečnosť a možné ohrozenie, tak ja som sa cítil úplne bezpečne, že ani taštičku s peniazmi a dokladmi som si nedával v noci pod hlavu, ako sa zvykne doporučovať. Všetko som mal porozhadzované okolo seba vrátane bicykla.
...na bicykli je to celkom drina a vytriasačka, ale zase je človek slobodný, nezávislý a žiadna bariéra ho nedelí od krajiny a ľudí v nej žijúcich.
Hory Prokletyje alebo tiež Albánske Alpy...
...horal.
...cyklista svojou bezmocnosťou vyvoláva zároveň silný pocit solidarity. Čiže napr. keď náhodou začne pršať, tak prvé auto zastane a vodič ponúka odvezenie. Neviem, či by u nás niekto ponúkol zablatenému bikerovi nastúpiť do svojho auta aj so zablateným bicyklom.
...niekedy je problém nájsť krčmu, za účelom nevyhnutného doplneniu energie a tekutín. Táto kardinálne dôležitá inštitúcia tu nie je nijako zvlášť označená a len veľká intuícia pomáha určiť, ktorý z viacerých domčekov v dedine či osade je ten pravý.
...mesto Prizren v Kosove.
...podvečer v meste Kukes pri hraniciach s Kosovom.
Priehradné jazero Fierze...
Krajina pri hraniciach s Kosovom je suchá a neobývaná. Mnoho km bez vody, bez krčmy...
...konečne. Inak komunikovať je dosť problém. Albánska reč sa nepodobá na žiaden relevantný svetový jazyk. Pár slov sa človek síce dokáže naučiť, ale horšie, že albánci hýbu presne opačne hlavou pri áno/nie. A toto je asi nejako natvrdo zakódované a nedá sa to zmeniť. Tým vzniká zmätok pri každej otázke resp. odpovedi.
V údolí Valbone...
Priehradné jazero Komani...
Údolím rieky Drinit pozdľž hranice s Makedoniou...
Mesto Peshkopi...
Jazero Ohrid...
Hlavné mesto Tirana...
Starobylý Girokaster...
Pozdľž mora...
...ešte nafotím posledný minaret pri západe slnka a lúčim sa Albania.
