Do zotmenia zostáva asi hodina, začína sa nepríjemne ochladzovať, postupne obliekame prakticky všetko, čo máme. Uháňame po bezútešnej pustatine v snahe byť čo najskôr niekde, kde je aspoň voda, keď už nie ľudia a teplý čaj či polievka. Ale ocitli sme sa na náhornom plató, vo výške viac ako 4 tisíc, všade dookola len suchá planina, maximálne nejaké soľné jazierko a zasnežené štíty lemujúce obzor. Trochu sa cítime zaskočení, lebo doteraz niekoľko dní sme prechádzali príjemným údolím, všade teplo, zeleň, horské bystrinky, príjemní pohostinní ľudia a zrazu to všetko skončilo. Do každého kopca šľapeme s nádejou, že za ním sa objaví aspoň nejaké skromné sídlo pastierov, ale stále nič. Fľašky s vodou sú už dávno prázdne, tiahle stúpania striedajú klesania a v tejto výške s týmto nákladom to začína byť trochu moc na každého. Do najbližšej a v širokom okolí jedinej ľudskej osady je ešte ďaleko. Čas beží, už sa stmieva, neostáva iné, len nasadiť čelovky a pustiť sa striedavo po dne vyschnutého jazera a po nepríjemnej štrkovej ceste. Po čase sa na obzore objavia nejaké svetielka, ale trvá ešte dlho kým sa k nim dostaneme. Sme konečne v osade Burunkul. Neskoro v noci, hladní, smädní. Len čo zastaneme začneme cítiť, že je aj riadna kosa. Našťastie sme v kraji, kde ľudia pokladajú za svoju povinnosť alebo skôr česť pohostiť každého pocestného, vrátane takýchto neštandardných cudzincov ako sme my. Len vďaka tomuto peknému zvyku sme tu schopní prežiť. Nachádzama sa totiž v srdci strednej Ázie, v oblasti zvanej Pamír, teda v krajine večne bielych štítov a nehostinných náhorných púští.
Štartujeme z Chorogu, centra Pamírskej oblasti a každým dňom sa dostávame vyššie a vyššie. Úvod je po takejto pohodovej asfaltke.
Postupne začínajú vystrkovať rožky pamírske končiare.
Nie sme na cyklistickom etapovom závode, takže niet sa kam ponáhľať a časté zastávky sa využívajú na fotenie.
Predavačky medu.
Miestne devy.
Hviezdy Pamíru.
Miestny chalani.
Miestny junák.
Neustále treba odolávať pozvaniam na čaj, ale cez obednú páľavu väčšinou neodoláme a hodinku či dve strávime v typických pamírskych domoch pri zelenom čaji, ktorý je úplne zakladná podmienka k tunajšiemu životu.
Pamírske sídlo.
So stúpajúcou výškou postupne ubúda vegetácia, osídlenie i kyslík.
Cca 4000 m, to už sa inak dýcha.
Typiclý Pamír. Ľudia aj zvieratá to tu nemajú ľahké.
Osada Burunkul. Sme nechápali, ako tu môžu ľudia prežiť.
Zahalené ženské tváre tu majú viac praktický ako náboženský význam. Slnko, prach, vietor neprospievajú ženskej pleti.
Malé pamírča.
Jazero Jashik Kul alebo hodím sa do vody...
Pamírske ráno.
Cesta je štrk a prach a udusaná hlina...
Krajina miestami pripomína púšť.
Soľ nad zlato, čiže slané jazierko.
Sedlo Chorgush 4344 m, najvyšší bod výletu.
Keby sa niekto pýtal na ubytovanie, tak tu je odpoveď. Volá sa to bivak alebo hotel milión hviezdičiek. Inak v týchto výškach v noci teplomer klesal až na 7 stupňov pod nulou.
Konečne dole. Dlhým zjazdom sme sa dostali na juh do Vachanského údolia, ktoré tvorí hranicu z Afghanistanom. Tam by už mali byť zase ľudia a jedlo.
Okrem Pamíru sa objavujú aj končiare Hindukushu.
Vachanské údolie.
Na chleba treba ťažko robiť.
Ešte zopár tvárí.
Pomaly kozičky hore dolinami...
Bazar, predavačky chleba.
Bazar, predavačky mäsa.
