O dvoch mužoch

Prvý muž je síce dávno vdovec, ale má deti, ktoré sa striedajú a navštevujú s ním nemocnicu. Nebýva totiž v hlavnom meste, nuž musia cestovať autom. Denne dochádzajú na ožarovanie a lekárske kontroly a podľa vyjadrení lekárky sa z toho dostane. Napriek tomu muž stráca vieru v dobrý koniec, nedokáže sa zmieriť, že je to práve on, ktorého musela postihnúť zákerná pohroma. Nikdy nebol chorý, vždy sa dobre cítil a akosi z hlavy vytesnil prípadné choroby. Deti sa neustále snažia dávať mu nádej, povzbudzujú ho, ale muž je tvrdohlavý.

Druhý muž, šesťročný chlapec, chodí po vyšetreniach v sprievode matky. Tá ho vždy pomaličky vedie chodbami a trpezlivo absolvujú predpísané procedúry. Chlapec býva odetý v tmavej mikine s kapucňou na holej hlave a na tvári má rúšku. Je zoslabnutý a s matkou si len šepkajú.

Obaja muži sa stretávajú v areáli nemocnice, nikdy spolu neprehovorili, napriek tomu sa medzi nimi vytvorilo akési neviditeľné puto. Prvý muž si ho všimol až po niekoľkých dňoch. Najprv bol príliš zaujatý svojím ochorením, aby si všímal okolitých pacientov. A vtedy, napriek hektickým dňom pochopil, že potrebuje vieru v samého seba a napokon bude mať šancu poraziť chorobu.

Chápete, že ten druhý muž má právo byť sebecký a pýtať sa, prečo práve ja... Nič si neužil, jeho život je na počiatku a predsa sa s ním život nemazná...

JA som bol ten prvý muž !

A teraz, keď je už po všetkom a ja sedím zdravý vo svojom byte, neustále vidím pred sebou malého chlapčeka s rúškom a kapucňou. Drž sa, chlapče !