Lenže čarovná idylka sa ľudským zainteresovaním rozplýva, svet nekonečnej tichosti sa stráca v nedozerne a všetko sa mení. Z našich hláv mizne nočný pokoj a nahrádza ju všadeprítomný denný stres. A hoci sa mu všemožne bránime, nedokážeme mu odolať. Možno ani nevieme. Možno chceme žiť vo svojom malom svete náhlenia.
Verím, že sa vieme zastaviť. Spomaliť, nadýchnuť sa a vychutnať si každú príjemnú minútu, tú chvíľu, ten okamih.
Tá chviľa, ten okamih
Ten nočný pohľad z okna je úžasný. Mesiac, svetobežník, sa znenazdajky posunul o pár pomyselných centimetrov a neohrozene si ide svojou vyšľapanou cestičkou. Konáre neďalekej briezky sa milujú s vetríkom a osamotený ihličňan, zúfalo neudržovaný a nestrihaný, stále nevie, ktorým smerom sa má vydať nahor. A svet sa akoby ticho zbláznil, všetko funguje dokonale a nepotrebuje ľudský zásah. V tom je tá chvíľa krásna, poetická. Kiež by trvala naveky.