Cena demokracie

Pamätám si, ako sme v porevolučných dňoch hovorili, že do 5 – 10 – 15 – rokoch dobehneme Západ. V tej chvíli som si hovoril ( radšej len pre seba ), že ich nedobehneme, ani keď pôjdu oproti. Ale hrýzla ma neodolateľná túžba a napokon som uveril. Čas ukázal, že sme po tom viac túžili, než boli naše možnosti.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (6)

Ak každá vláda po sebe nechá 10% toho dobrého, tak sa vysnívaného „blahobytu“ dožije v súčasnosti môj 20- ročný syn... Je to útecha ? No, nie je to vysnívaný časový horizont, ale je to aspoň nádej. Aj demokracia niečo stojí a po mojich životných skúsenostiach je dobrá aj tá nádej. Smutné je len to, že moja generácia si všetko obserie a všetky dostupné režimy si na nás zgustnú.

Viem, že som dôležitý a preto nestrčím hlavu do piesku. Urobili to v podstate moji rodičia, teta, strýko, urobili to preto, lebo museli prežiť v danej dobe, ale ja to pre tieto dôvody neurobím. Neurobím to pre pocit dôležitosti, ktorí oni nepocítili. Urobím to pre seba a syna, lebo so vztýčenou hlavou viem, čo je dobré pre túto krajinu a budem tieto záujmy hájiť.

Pointa tejto úvahy je v jednom jedinom. Dajme šancu našim novým politickým reprezentantom a hoci je ich začiatok trochu rozpačitý, neprofesionálny či dokonca amatérsky, dajme im šancu. Dajme im klasických veľkorysých 100 dní. Ak to nebudú zvládať, budeme ich kritizovať. Ak to zvládnu, niečo si nájdeme. To je cena demokracie.