Strata morálneho kompasu a človečenstva je v slovenskej spoločnosti nevídane zakorenená. Nerozprávajme si romantické bájky o našej tolerancii a zhovievavosti. Sme xenofóbni, máme panický strach z farebnosti pleti alebo iných vyznaní. Tisícročný boj o svojbytnosť sme za posledné desaťročia pretavili do rasistického chovania, lakomosti a závisti.
Mainstream mnohých irituje, pritom zbierajú a veselo šíria informácie z bublín algoritmu sociálnych sietí. Títo zaslepení stratenci sa nevedomky stávajú informačnými otrokmi a cieľovou skupinou bláznivých teórií, hoaxov a proruskej propagandy. Manipulatívny algoritmus ich vyzlieka donaha, ale oni kričia, že odhalili pravdu a všetci sú nahí...
V prípade ruskej agresie na suverénny štát si treba položiť najzásadnejšiu otázku. Stotožňuješ sa s napadnutím cudzej krajiny?
Ak sa nestotožňuješ s inváziou, treba to povedať jasne, zrozumiteľne a razantne. Treba pomáhať humanitárne v zmysle ľudskosti, ale i vojensky v zmysle charty OSN, keď má napadnutá krajina právo dostávať zbrane alebo ich nakupovať od spojencov.
Ak niekto súhlasí s napadnutím cudzej krajiny, treba sa sám seba spýtať či viera v Putinov režim neprekročila hranice normálnosti. Treba sa samého spýtať, či ma nepohltilo ignorantstvo a slepá viera. „Taktické“ argumenty na odpútanie pozornosti od ruských chýb poukazovaním na chyby iných je len hlúpy ačohentizmus.
Totižto, mať rád ruskú literatúru, fandiť ruskému hokeju alebo byť očarení baletom či Ermitážou nie je to isté ako náklonnosť k Putinovmu režimu...
Obávam sa, že niektorí zaslepení slovenskí občania nepoznajú rozdiel, lebo sú obmedzení, nesčítaní a príliš jednoduchí. Starajú sa len o plnú špajzu a vlastný blahobyt, ktorý im zjavne škodí a lezie na mozog. Či budú aj skutočne kultúrni a vzdelaní, empatickí a dobroprajní, chápať súvislosti a byť otvorený novým myšlienkam ukáže až čas...
Múdry bude pochybovať a neustále sa zdokonaľovať, hlupák hlupákom zostane, aj keby držal knihu v rukách.
