Ako som oslepol

Previazal som si oči šatkou. Hodvábnou, tyrkysovou, bolo to jedno, aj tak som ju nevidel. Len som si ju pamätal. Bol som jedným z tých, ktorý oslepli počas života. Ale poniektorí nemajú ani to „šťastie“. Akéže šťastie ? Je väčším šťastím vidieť a potom nevidieť, alebo nevidieť nikdy ? Poznať vôňu farieb, alebo odjakživa poznať len tú jednu ? Čiernočiernu tmu.

Moja masochistická hra bola krutá. Ak ma pochytil hlad, narážal som do chladničky, ak som potreboval vykonať potrebu, narážal som do dverí WC. Moja dobrovoľná tma mi začala liezť na nervy po pár hodinách. Dostával som sa do krízy. Pokúšal som sa svoje utrpenie prespať, ale bol som rozrušený.

Podvečer sa dostavil zvláštny pocit. Akoby sa ostatné zmysly zmobilizovali a začali nahrádzať zrak. Pociťoval som zvláštnu, nepoznanú vôňu bytu, dotykmi prstov tvaroval nábytok a čoskoro mal pocit, že vnímam iný svet.

Ktosi múdry povedal, ak chceš poznať človeka, obuj si jeho topánky. Po 12 hodinách slepoty som radšej strhol šatku. Pomaly otvoril oči a rozoznával obrysy izby. V celom byte bola tma, vtedy som si uvedomil, že nesvietilo žiadne svetlo.

Keď sa svetlo rozlialo po celom byte, bol som najšťastnejší človek na svete. Moje oči opäť videli a ja som si uvedomil, aké je to šťastie vidieť celý svet.

Medzi nami je mnoho čiastočne alebo celkom nevidomých. Oni svet už neuvidia. A ja sa už nikdy nebudem musieť červenať...