Príbeh 1. Som dôchodkyňa, po smrti manžela som sa presťahovala do malého jednoizbového bytu, aby som znížila nájomné. Aj tak sa mi zdá priveľké, je to 90 Eur. Elektrina 18 Eur, plyn 6 Eur, lebo niekedy napečiem vnúčatám koláč. Beriem lieky, na ktoré mesačne dávam okolo 30 Eur. Našťastie nepotrebujem nové oblečenie a vzhľadom k veku zrejme vydržím zo šatníkom do smrti. Ale nesťažujem si. Veď som si minule na trhu kúpila blúzku. Miestna televízia ma stojí 4 Eurá, nepotrebujem rozšírený balík. Určite však potrebujem pevnú linku, na ktorú miniem zhruba 10 Eur. Môj dôchodok je 340 Eur, ak odrátam stravu a občas nejaký malý eurík vnúčatám, tak som na nule. Aj by som si privyrobila, ale kto ma v sedemdesiatke vezme. Našťastie viem od susedy o nebankovke, ktorá mi rada požičia, ak by som potrebovala...
Príbeh 2. Sme štvorčlenná rodina, ja pracujem za 520 Eur, manžel za 980 Eur, dcéra – vysokoškoláčka si privyrába mesačne okolo 150 Eur, čo ma teší, lebo si skoro všetky výdaje dokáže zaplatiť a syn pôjde na strednú, takže tu o príjme môžem len snívať. Dohromady máme sympatických 1650 Eur. Za byt platíme 290 Eur, elektrina je za 35 Eur a aj tak vždy doplácame, plyn za 15 Eur a vždy doplácame. Za všetko, čo sa týka televízie, platíme 45 Eur, za telefóny okolo 75 Eur, za internet 25 Eur. Poistky stoja 100 Eur. Ale nesťažujem si, azda to k niečomu bude. Nedávno sme si vzali úver, ktorého hodnota sa zúžila na nepríjemných 120 Eur. Cestovné do práce a školy nás vyjde na 300 Eur, o strave nehodno rozprávať, mám pocit, že jeme 6-krát denne. K tomu oblečenie, vreckové pre syna. Asi vezmem ešte jednu prácu, lebo akokoľvek rátam, nemáme rezervu a nie sme pripravení na nepredvídateľnú situáciu. Alebo prijmem ponuku mojej banky na malý úverik, odkedy mi tam chodí výplata, stále ma otravujú s ponukou. Vďaka Bohu za to...
Príbeh 3. Žijem v jednoizbovom byte, ktorý som si kúpil po rozvode. Platím na dcéru 150 Eur výživné a z veľkorysosti aj telefónny paušál niečo okolo 22 Eur. Sem-tam nejaké vreckové, nech nežeriem. Lenže jesť musím, takže si občas kupujem aj jedlo, ktorého cena sa neustále zvyšuje, hoci ma všetci presviedčajú o opaku. Ale nesťažujem si. Byt príliš nepýta, je to 125 Eur, k tomu treba pridať verejnoprávne média, ktorých cenu niekto určil na necelých 5 Eur. Lenže chcem si občas pozrieť aj iné televízne stanice, tak mám miestnu televíziu a tá koštuje 7 Eur. Ďalej elektrina za 22 Eur, plyn 5 Eur, môj paušál 25 Eur, internet 25 Eur. Štát chce na odvody zhruba 150 Eur, hoci keď pôjdem do dôchodku, tak to slovo budem googliť, aby som si spomenul, čo znamená. Bankový úver ma stojí 60 Eur. Poistka je za 30 Eur. Pri mojom príjme malého živnostníka okolo 700 Eur príliš veľa nenašetrím, takže premýšľam, ako si privyrobiť. Alebo sa ešte zadĺžim...
Kam kráčame ?
Dlh. Pribúdajúcim časom je toto škaredé slovíčko bez samohlások stále častejšie spomínané na celom svete s ľahkosťou vánku. Už nehovoríme o hospodárskej kríze. Narodila sa dlhová kríza. Zadlžujú sa štáty, inštitúcie, podniky... Každý každému dlhuje. Všetci sme v riadnej kaši. Lenže dlhujúci štát má kde vziať. Má svojich obyvateľov, voličov, tí na svojich chrbtoch unesú neúrekom. A ako to vidia ľudia ?