Realita dneška

Chodíme po trhoviskách a kupujeme kuracie zadky a hrabáky, ktoré by sme voľakedy nehodili ani psom, vodu sme vymenili za presladenú čurabelku, mlieko sa scvrklo a jeho hodnota klesla a pestrofarebné obaly sa stali hodnotiacim predmetom. Aspoň keby boli písané viditeľným písmom, opak sa stáva skutočnosťou, akoby chceli výrobcovia niečo skrývať.

Trh je zaplavený skúsenými obchodníkmi z rôznych končín sveta a my prestávame rozoznávať bavlnu od umelej hmoty, reklamy nás bombardujú každodenne a náš úsudok je sploštený vizualizáciou a cenou.

Žijeme v blahobyte o akom sa v treťom svete nikomu nesníva. Máme dva mobily i pevnú linku, máme počítač a všetky internety, máme auto a dve garáže, máme byt a chatu, plochú obrazovku, blúrejko a nedorobenú kúpeľňu... a množstvo hypoték a pôžičiek bez ktorých by sme si nevedeli predstaviť tieto výdobytky.

Sme sledovaní kamerami v našich uliciach a všetci nám tvrdia, že je to pre našu bezpečnosť. Akonáhle nám vykradnú auto, zistí sa, že kamera bola otočená iným smerom... Smutné je, že pri všetkej „bezpečnosti“ sa zvyšuje trestná činnosť prepadov a krádeží...

V priamom prenose televízií sledujeme osudy ľudí, ktorí prežívajú život na ulici, hoci sa tam nenarodili, sledujeme osudy ľudí s telesnými defektami, ako v starobylom panoptiku hrôzy s jediným cieľom šokovať a zaujať diváka. Naši domáci miláčikovia majú väčšiu lekársku opateru ako dôchodcovia a zdravotná starostlivosť je len vtedy, ak je potvrdená tučným kontom.

Stávame sa nickom, resp. číslom sociálneho zabezpečenia, hoci sa v našom prípade o sociálnosti nedá hovoriť. Sme stratení v byrokratickom svete.

Nesmieme poznať plat kolegu a svoj si nevieme vyrátať, televízne stanice nás bombardujú tuposťami od výmyslu sveta, päťminútové celebrity sa predvádzajú v bulvárnej tlači, súdy prepúšťajú gangstrov, ktorých polícia roky naháňa, kupujeme cigarety a alkohol a štát nám ich obmedzuje užívať, v lekárni dostávame polmetrové účtenka a nevieme prečo.

Žijeme v neustálom strese a nič nám nestojí, ako by malo. Ani hlava na krku, lebo máme zdeformovanú chrbticu od poklonkovania, sme sociálne chorí a demokraticky ubití.

A tak si opakujem starú pravdu, postoj chvíľa, veď si krásna. Netúžim po depkách, chcem žiť ako slobodný, uznávaný človek. Lebo len sloboda a uznanie posúvajú každú osobnosť ďalej.

Nie je načase zmeniť svoju realitu ?