Pamätám si na nedávnu minulosť, keď sme sa krok za krokom blížili k postupu na africké majstrovstvá a velebili sme výkony mužstva a trénera. Boli sme patrične hrdí na futbalistov, ktorí dosiahli nevídaného úspechu v silnej konkurencii. Národná pamäť je veľmi krátka, ale dobre si pamätám, že by sme dali čokoľvek, ak by sme mali možnosť postúpiť do Juhoafrickej republiky. Čo čert chcel, stalo sa.
Prišlo predvianočné losovanie a určili sa skupiny, ktoré sa pobijú o postup do ďalších bojov. Naša skupina nám odrazu dodala krídla a naše očakávania sa zvyšovali blížiacim sa prvým výkopom. Odrazu nám nestačila účasť, musíme postúpiť ! Na tom nie je nič zlé, lenže ten istý pocit zdieľali aj naši traja súperi. Nuž, futbalové majstrovstvá sú už také, vyhrať chcú všetci.
Čo sa podarilo a čo nie, je na kompetentných. Pre nás, fanúšikov, je dôležitejšie než všetky úspechy, že sme vykročili správnou cestou v najpopulárnejšom športe. Mali by sme sa radovať z malých úspechov, lebo len tie nás pripravia na tie veľké. Nevyčítajme futbalistom ich nepodarené momenty, nevyčítajme trénerovi zbabranú komunikáciu s médiami – radujme sa z načatej cesty, radujme sa z úspechov a získaných skúseností. Je mnoho vecí, ktoré nám futbalovejšie krajiny závidia. Ak sa poučíme z nezdarov a vysoko vydvihneme úspechy, stúpne naše sebavedomie a to je len krôčik k ďalším úspechom.
Vystúpenie sa skončilo, nezabudnime !
Sme to národ podivínov. Naša mentalita s nami manipuluje, ako sa jej zachce. Úspechy si dokážeme užívať veľmi krátko a nezdary nafukujeme. Pre našich futbalistov sa skončila účasť na Majstrovstvách sveta vo futbale, sveta južnej pologule a hlasitého trúbenia vuvuzel. Dokázali ukázať celé spektrum výkonov, od pokazeného záveru úvodného vystúpenia s protinožcami, cez trápny, bojazlivý výkon s juhoameričanmi, víťaznej eufórii proti majstrom sveta a priemerným výkonom s priemernou krajinou tulipánov...