Raz sa vybrali princ a princezná Jessssica na chatrčku do ďalekej zeme kráľa Martina. Bolo tam krásne....po ceste si spievali.....hladkali si kolienka....princezná sa starala o princa a princ sa staral o princeznú. Varili si, boli na prechádzke, na hubách a dokonca princ raz aj učil princeznú tancovať. Princ lietal.....cítil, ako sa jeho srdce naplnilo radosťou, láskou a nádejou. Bolo to naozaj nádherné. Spoločný výlet sa však skončil..a princ Miroslav III si musel opäť začať plniť pracovné povinnosti. V tom čase už kul plány ako získať späť princeznú jeden veľmi zlý bosorák... Princ Miroslav ani nevedel kedy a ako....ale zbadal že sa s princeznou Jessssicou niečo deje...
Ani sa nenazdal...a princezná si ho zavolala, aby sa s princom porozprávala....a princ už vedel že mu chce odísť. Tak ako tušil, tak sa aj stalo. Princeznú tak začaroval zlý bosorák Matuzalem...že princ Miroslav už pre princeznú nevedel nič urobiť...prosil.....doprosoval sa jej, prehováral...ale jej srdce skamenelo. Koľko on nocí preplakal...koľko sa on dní premodlil...nepomohlo. Deň čo deň princ myslel na princeznú.....tak veľmi mu chýbala. Aby čo najmenej myslel na princeznú...zavalil sa pracovnými povinnosťami. Ale čas išiel tak pomaly, sekunda bola hodinou, minúta dňom, hodina týždňom.
Princ však neprestaval stále myslieť na Jessssicu. Na jednej z jeho ciest sa zrazu objavil neprijatý hovor od princeznej....princ neveril vlastným očiam...pominulo prekliatie? ... pýtal sa sám seba. Ako dni ubiehali...Jessssica sa čoraz častejšie a častejšie ozývala princovi Miroslavovi. Nakoniec sa stretli, keď Jessssica potrebovala pomôcť s novodobou vedou. Princ ju teda pozval k sebe na zámok...a do jednoduchej a skromnej komnaty. Jessssica bola prvý krát v Miroslavovom kráľovstve. Princ ju šiel čakať ku hlavnej bráne....Na chodbách zámku bolo ticho...otvorila sa brána...svetlo z lampášika osvetlilo Jessssicinu tvár....bola nádherná...bola ako tá najkrajšia hviezda na nočnej oblohe. Bola tak oslepujúca krásna, že sa jej princ nedokázal pozrieť do očí, bol nervózny, ruky sa mu potili, srdce mu tĺklo ako najväčší zvon na tej najvyššej veži v meste. Bol to nádherný pocit vidieť opäť Jessssicu. Bál sa však toho čo príde...či nepríde. Nakoniec jej veľmi princ neporadil v novodobej vede, ale zato bol šťastný, že videl ju videl...tu nádhernú tváričku sťa anjelik, ten modrý prenikavý pohľad. A keď starý rok striedal nový, Jessssica a Princ Miroslav boli opäť spolu. Začali objavovať v sebe nanovo to...čo už raz bolo objavené. Obaja však boli priveľmi opatrný, akoby sa jeden toho druhého bál. Dni sa zdali niekedy výnimočné, niekedy všedné, ale aj tak boli obaja radi, že majú jeden druhého. Trávili spolu čas vždy keď sa dalo. Dni ubiehali ako voda...až prišiel čas, keď sa princ Miroslav rozhodol opäť uniesť svoju milú princezničku do krajiny kráľa Martina, na samotu, cítil že sa potreboval byť s Jessssicou trošku sám.
A tak prišiel piatok, princ sa zbavil skôr svojich kráľovských povinností, prišiel po princeznú a spolu sa vybrali pre čerstvý chlieb k pekárovi, aby na tej samote nepomreli od hladu. Keď už mali v košíčku čerstvý chlieb a kvalitné vínko, sadli do princovho koča a vybrali sa na ďalekú cestu. Opäť si nesmelo obaja spievali pesničky známych aj menej známych muzikantov. Tak im cesta ubiehala, a ani sa nenazdali a na obzore sa objavil jednoduchý domček pod lesom s dvoma nesmelo sa týčiacimi sa komínmi. Princ zaparkoval svoj koč pre domčekom, na krásnej zelenej trávičke, spolu s princeznou vybalili chlieb a vínko, urobili si pohodlie..princ narúbal dreva, založil ohník aby si spolu s princeznou mohli posedieť....poopekať mäsko a porozprávať sa. Princ ani len netušil, aký krásny týždeň ho čaká. Na ďalší deň vyšlo slniečko, a na ten čas bolo príjemne teplo, a tak ani jeden nezaváhal a už boli obaja na terase a vychutnávali si prvé teplé slnečné lúče. Podvečer toho dňa došli do domčeka kráľa Martina aj priatelia princeznej Jessss. Opekali divokého vtáka, popíjali lahodné víno z ďalekých krajín, bavili sa a rozprávali. Bol to opäť ďalší nádherný večer. Ked ráno slnko opäť vykuklo a zohrialo vzduch svojimi teplými lúčmi, prebudili sa všetci v domčeku do nového dňa, naraňajkovali sa, pochutnali si na kávičke. Nadišiel čas na upratovanie. Princ Miroslav dozeral na všetko...a to až tak, že sa ho všetci báli. On to však tak nebral, a vôbec nechcel aby sa ho báli, len cítil zodpovednosť za domček, ktorý mu zapožičal kráľ Martin. Tak keď už bolo všetko poupratované...nasadli všetci do princovho koča a vybrali sa domov. Po ceste sa však zastavili v starom parku, ktorý bol vybudovaný v dávnych časoch a možno aj predkov princa a princeznej. Bol to nádherný deň, krásny , teplý, slniečko sa nich oboch usmievalo, a tak aký bol krásny deň, tak sa cítil aj princ Miroslav po boku krásnej....zlatovlasej princeznej Jessssice. Prechádzali sa po záhrade ruka v ruke, usmievali sa na seba, princ bol naozaj , ale naozaj šťastný. Ale pomaly mu začínalo byť ľúto...lebo cítil že sa tento krásny deň skončí, ale tento pocit prekrýval opäť radosťou, že príde ďalší deň, takisto krásny, plný lásky, nehy a citov.
A tak aj bolo, cítil ako je princezná na ňom závislá, že jej chýba, že na princa myslí v každej minútke. Ako tak boli jeden podvečer opäť spolu, Jessssica navrhla, že sa pôjdu spoločne pozrieť do jej kráľovstva, kde vyrastala, kde ako malá trávila veľa času a navštívila by svoju milú najlepšiu starenku, ktorá sa o ňu mnoho a mnoho krát starala. A tak aj bolo. Princ sa zbavil svojich povinností...a vo štvrtok poobede už bol jeho koč znova pripravený na cestu, tento krát do zeme princeznej. Ako stále na každej ďalekej ceste si spolu princ a princezná spievali, aby im cesta ubehla rýchlejšie a bolo im spolu veselšie. Pri príchode už čakala Jessssicina milá starenka. Už z diaľky bolo vidno ako sa usmieva, a ako princeznej zaiskrili očká, keď ju zbadala ako náš už čaká. Princ bol rád že je súčasťou Jessssicinho šťastia.
Neďaleko babičkinej chalúpky sa rozprestiera najväčší zámok v širokom ďalekom kraji, a tak sa spoločne naše holúbätká rozhodli zaletieť tam a spoločne sa nadýchať tej dávnej atmosféry.
Ako išiel čas, slniečko sa pomaly zberalo za obzor a striedalo sa s mesiacom, princezná sa rozprávala so starenkou, princom. Večer sa mali spoločne stretnúť v jednom hostinci s jej starými priateľmi, pri dobrom chmeľovom nápoji, a časom aj tatranskom čaj. Bolo im veselo, až na moment, ked princ žiarlil, že ho princezná nechala sama sedieť na lavici a rozprávala sa z princom z ďalekého kraja...ktorého vôbec princ nepoznal. Ale aj napriek tomu to bol opäť krásny večer, hviezdnatá obloha im svietila po ceste späť do babičkinej chalúpky. Princ cítil, ako jeho dušička lieta, ako je šťastný, že princezná je s ním, že ho drží za ruku, že sa naňho zakaždým usmeje. Keď slniečko svojimi lúčmi opäť zobudilo našich dvoch hrdinov, babička už dávno bola preč zo svojej postieľky, a prechádzala sa sem a tam popred chalúpku, potom si sadla, nad čímsi popremýšľala, pravdepodobne sa aj pomodlila za princa a princeznú presne tak ako to babičky vedia, opäť vstala a prechádzala sa. V ten deň však vyzerala svoje ďalšie detičky spolu s ich detičkami, ktoré mali prísť spoza vysokých vrchov a pätoro riek. Kým babička čakala, princ s princeznou sa vybrali k vychýrenému mäsiarovi v celom kraji, ktorý mal najlepšie mäsko a rôzne výrobky v celom celučičkom kraji. Bol krásny slnečný deň, a aj keď pofukoval studený vietor, slnečné lúče mali nad ním prevahu, a zohrievali okolitú krajinu spolu s princom a princeznou. Tí sa vybrali na bájne miesto mladých princov a princezien, kde mnoho času trávila aj samotná Jessssica, na miesto zvané Za Hurou. Princ Miroslav neveril vlastným očiam, aké to tam bolo krásne, krásna zelená trávička, romantické jazierko, pníky popri jazierku na ktorých sa dalo sedieť a vychutnávať si túto silnú prírodnú, ba až magickú atmosféru. V tejto atmosfére aj princ plný citov držal svojho blonďavého anjela, s prenikavým modrookým pohľadom a úsmevom, za ktorý by bol ochotný hociktorý princ dať čokoľvek. Princ Miroslav prežíval chvíle, ktoré sa slovami len tak ľahko opísať ani len nedajú.
Na sklonku dňa sa princ spolu s princeznou vrátili k babičke do chalúpky, ktorá doslova praskala vo švíkoch. Tam bolo ľudí ako maku. A to všetko deti babičky a deti ich detí. Bolo veselo, a princ bol hrdý, že ho princezná zoznámila zo svojou celou rodinou. Bol hrdý nato, že nieje hocijaký princ, ale je princ, ktorý ako jediný poznal jej milú, usmiatu rodinku. Tak, princ naplnený zážitkami, jeho srdce preplnené citmi, sa spolu s princeznou vybrali naspäť, do svojich kráľovstiev. Princ odprevadil princeznú do jej kráľovstva a tešil sa na ďalší deň, ako ho bude tráviť so svojou milou.
A tak si ráno za spevu vtáčikov prišiel pre svoju princeznú. Ale s pribúdajúcim časom, ako bol s ňou sa mu menej a menej pozdávala. Akoby ju niečo trápilo, ťažilo. Netušil čo sa deje, a náš princ nevedel, že tú noc do ich osudov zasiahol zlý čarodej, Darmodej. Ten počaroval princeznej a ani nevedno ako, ale z princezninho srdca sa princ Miroslav úplne vytratil. Bola k nemu chladná, jej pohľad už nežiaril šťastím, jej tvár bola kamenná, nespoznávala princa, a asi ani samú seba. Miroslav to všetko vycítil, bál sa, ale zároveň sa nevzdával. Povedal si že sa pokúsi prelomiť silnú kliatbu čarodeja, ale prosil aj princeznú, aby mu pomáhala ako vie. No Darmodejove kúzlo bolo silnejšie ako ona. A pýtate sa ako jej Darmodej počaroval? Princezná zabudla, kto pre ňu princ je a čo ona znamená pre princa, chcela ísť vlastnou cestou, necítila to čo od nej pred časom princ cítil, všetko akoby sa niekam vyparilo. Všetko to krásne čo spolu prežili, to všetko sa niekam stratilo. Princezná síce žila, ale nie pre princa, a nevedno ani pre koho. Ach, koľko nocí princ preplakal, koľko nocí neprespal, koľko nocí on premodlil. Srdce mu pukalo, keď bol s princeznou, a tá bola k nemu ako kameň, chladná, necitlivá. Bola s ním, ale nie dušou. Princ jej vyznával lásku, posielal správy poštovými holúbkami, nič. Nič z toho nedokázalo prelomiť prekliatie. Dni leteli ako voda, ale ani jeden z dní nepriniesol nikdy nič nové. Princove trápenie sa plynúcimi dňami prehlbovalo, sila bojovať o princeznú oslabovala. Nakoniec sa princezná ne veľké prekvapenie princa rozhodla odísť na skusy do ďalekých zemí, spolu s inou princeznou a ešte nevedno kým. Princ začínal tušiť, že prichádza koniec, koniec jeho veľkej lásky. S princeznou odišla aj jeho duša. Ani jednu z nocí neprespal, neprešla chvíľa v ktorej by na ňu nemyslel. Myslel že aspoň nejaký ten poštový holúbok doletí od princeznej, a donesie správu ktorá by princovi dodala silu do života a boja. Neprišla však žiadna spáva od princeznej, nie taká, akú princ túžobne očakával. Princ cítil, akoby ju brzdil, akoby princezná chcela ísť svojou cestou. A tak ak si viete predstaviť, ako sa ťažko je zriecť niečoho čo milujete, tak bolo ťažké pre Miroslava povedať princeznej, nech ide za svojím šťastím. Možno je na svete silnejší princ ako ten náš, ktorý dokáže prelomiť prekliatie Darmodeja, a prebudiť v princeznej stratenú lásku, ktorý jej opäť vyčarí úsmev na tvári a jej oči rozžiari šťastím. Tak končí sa naša rozprávka, a verte či neverte, ani jedno slovo tu nie je vymyslené. Nevedno, kam sa podeje princ, a kam zasa princezná, ale držme im spoločne palce, nech sú šťastný, a ich život nech je naplnený radosťou. Zvoní zvonček, tento krát však neveselým tónom, a rozprávky je teraz naozaj koniec.
