Pri pohľade von oknom si len zhlboka, ale len tak pre seba vzdychnem. Opäť to na pekný deň nevyzerá. Mať tak čarovný prútik a pričarovať slnečné lúče.
Stojím v našej MHDčke. Rukou, ktorou sa držím aby som neskončil na niekoho kolenách mi už pomaly odmrzla, v uchu mi hrá MP-trojka ktorú v podstate ani nevnímam, pretože sa zaoberám opäť svojimi myšlienkami.
Preletel som očami po električke. Niektorí ešte snívali, iní sa len tak pozerali von oknom.....
Tiež som len tak stál. Pri myšlienke, prečo sa je tak ťažké prekonať a usmiať sa aj keď je také škaredé počasie, aj keď je taká skorá ranná hodina, sa moje kútiky pokúsili o prevrat premeniť môj vážny xichtík na usmievajúce sa slniečko, prinajmenšom na spokojne pôsobiacu ľudskú bytosť. Nepodarilo sa. A tak aj moja osoba patrí k väčšine tých, ktorých tvár je odrazom počasia. A nielen počasia, ale kde uvedomovanie si negatív je silnejšie ako tých pozitív.
Deň je ešte len na začiatku, a ja si vravím, že dnes chcem vyčnievať z radu, a aj keď slnko ušlo na míle ďaleko, ja sa pokúsim urobiť pekný deň môjmu najbližšiemu okoliu a tak aj sebe.
Boju zdar.
