Všade okolo mňa je akýsi ruch. Kopec známych, kopec usmiatych tvárí, postáv nahodených v precízne vyžehlených oblekoch a nádherných šiat. Vzduchom sa vznášajú vône rôznych pánskych a dámsky parfumov. Pracujú mi všetky zmysly. Zrazu som ju zbadal. Zrak všetkých sa upieral na ňu. Presne tak ako ten môj. A predsa bol ten môj iný, osobnejší. V sekunde mi prebehla hlavou celá minulosť, vynorili sa spomienky, ako sme sa spoznali, čo sme pozažívali. Bola to ona, moja nevesta. Krásna, dych vyrážajúca. Počujem tlkot svojho srdca. Topil som sa v jej pohľade.
Prišla ku mne. Chytil som jej ruku, objal. Pritisla sa ku mne, perami sa dotkla môjho ucha a zašepkala: „Niesom si istá." Zastavilo sa mi srdce. Nevravel som nič. Nedokázal som zo seba vypustiť žiaden zvuk. Celá naša komunikácia bola v našich pohľadoch. Môj pohľad sa zahmlil. Cítil som, ako jej ruka uniká zo zovretia tej mojej, a niekam sa vzdiaľuje. Ten pocit sa opísať nedá. Nepočul som nikoho rozprávať, necítil som už žiadnu zmes vôní.. Stál som tam, nehybne, s pohľadom na vzdiaľujúci sa biely fľak. Všetko zmizlo. Pred očami sa mi vynárali spomienky z minulosti, jej úsmev, jej slzy....náš spoločný smiech, to ako som jej ublížil, to ako som ju dokázal potešiť. S ňou odišiel aj môj život. Už tam, v miestnosti plnej známych nestálo telo s dušou, ale telo bez duše, bez života. Ešte raz som zovrel ruku, aby som sa presvedčil, že sa mi to nesníva. Nesnívalo, nenarazil som na žiadnu prekážku, ktorá by to zovretie zastavila. Jej ruka bola preč, ona bola preč....a ja som tak stál, a plakal.
Otvoril som oči. Zbadal som že je všade tma. Takže sa mi to predsa len snívalo. Pousmial som sa, no zároveň som si utrel slzy. Prikryl som sa a spal som ďalej.
