Po príchode na penzión sme sa ubytovali, dali kávičku,naštartovali gril, načapovali prvé pivká...a začali sa rozprávať, zabávať,smiať, napchávať sa mäskom z grilu a popri tom aj popíjať. Začal sa tak dlho očakávanývíkend. Bola fakt dobrá atmosféra.
Takto sme sedeli v slovenskej izbe pri krbe asi dopolnoci, keď sme sa rozhodli prejsť po dedine a zavítať na miestnudiskotéku. Vybehli sme po schodoch miestneho kulturáka do miestneho baru. Vodverách nás čakal vyhadzovač(ka) akého som v živote nevidel a asi už anineuvidím. V úlohe výbercu vstupného a zároveň vyhadzovača účinkovala,hmm, asi to už nebola slečna, ale pani, asi päťdesiatročná, v okuliaroch stakými hrubými sklami, že rozbiť by ich bolo umenie. Nechcem ju tu v nijakomprípade zosmiešňovať, len pri pohľade na ňu sa nám dobrá nálada eštezdvojnásobila.
Tak sme si našli miestečko, sadli, objednali niečo na pitie,a počúvali ako je na tom DJ z iného kraja. Keďže sme boli v nálade,ani nám nejako neprekážalo že to čo púšťa nepoznáme alebo je staré, hlavne žesa na to dá hopsať. Začali sme sa po krátkej chvíľke zabávať, a neviem prečo,ale zrazu okolo nás boli miestne dievky. Nedalo si nevšimnúť jednéhopodguráženého, hmm, asi viac ako sme boli my, domáceho siláka. Najskôrprovokoval kamaráta, potom sa obšmietal okolo ďalšieho, ale snažili sme si honevšímať. Obiehal nás ako družica tesne pred jej dožitím. Asi nedokázal zniesťže sme upútali väčšiu pozornosť ako on.
Ani neviem ako , a na svojom nose som pocítil náraz.No, ale až také silné to nebolo, no jedna žilka predsa len povolila. Pri návratek nášmu stolu som zhlboka dýchal, v tichu nadával, premýšľal čorobiť. Nikdy som sa nepobil, s nikým, a tak sa sám seba pýtam, prišielčas to zmeniť? Čo ak mu nejako ublížim? On mne nemohol, za sebou som mal kopeckamarátov, a nie hocijakých svalnáčov. Napil som sa piva, otočil sa a vybrals k osobe, ktorá mi uštedrila jednu ranu. Chcel som si to snímvysvetliť. Nebolo ťažké ho nájsť,pretože aj DJ prestal hrať, keď mu jeden z mojich kamarátov jednou ranoudohovoril, a jednoznačne vysvetlil že to čo urobil robiť nemal.
Nato táto osoba opustila miestnosť. Teta vyhadzovačka satriasla, bála sa problémov. Rozprával som ostaným čo sa stalo, že neviem prečosa to vlastne stalo, a nadával som. V jednej chvíľke som sa chcel vybrať za ním. Kamarát midohovoril. Premýšľal som čo som mal urobiť a ako tomu predísť. Konečne somsa mohol aj ja pred ostatnými pochváliť že som niekomu „naložil" . Kto bolvíťaz? Ja či on? V prvej chvíli som sa cítil ako porazený, no s odstupomčasu som rád že nedošlo k bitke, a že sa moja osoba nezaradila k provokatéromna zábavách, k bitkárom. To som ja, a moja povaha sa zachovala presnetak, ako bola učená reagovať na takéto provokácie, ťažké situácie pri ktorýchje mnohým lepšie niekoho rozkopať, ako predýchať, a v neposlednom radeodpustiť.
Pre mnohých možnosmiešne, no pre mňa to je dnes víťazstvo nad prchkou povahou.
