Otvoril som krabicu. Správne som si myslel. Je to moja krabica spomienok. Vytiahol som z jej úplného dna dva hrubé zošity v doskách. Moje zošity spomienok. Rozviazal som dosku prvého z nich a začal sa vnárať do dávnej minulosti.
Všetko to začalo v máji 1998. Pokusov pravda bolo už pred tým viac. Ale možno práve vďaka končiacej, a možno už aj úplne prekonanej puberty to vydržalo, hoc s menšími prestávkami, odmlkami, až do augusta 2001. Hneď úvod vo mne spustil lavínu spomienok. Uvítala ma moja vlastná kresba. Spomínam si ako ma takéto kresby naučil kresliť otec, a potom som len tak pre seba kreslil, hory, kopce, stromčeky, lúky, a nakoniec sa tento môj talent preniesol aj do denníka. Na prvých listoch nachádzam fotku, o niekoľko rokov mladšieho kamaráta, s ktorým som sa už v tom čase poznal dobrých pár rokov. Uki, ako ho volalo celé jeho okolie, dnes už má manželku a asi polročné dieťa. Vtedy sme však spoločne prežili neskutočné množstvo zážitkov.
Obraciam ďalšie a ďalšie stránky. Spomienky písané zásadne len na pravých stranách dopĺňajú cestovné lístky, cukríkové obaly, bločky, fotky, obrázky. Proste všetko to malo nejaký význam, všetko to nieslo v sebe spomienku. Nachádzam mená kamarátov, o ktorých som už dlho nič nepočul. Listujem........Stretávam dievča, moju prvú lásku, maturujem, robím skúšky na vysokú školu, prežívam posledné dni prázdnin pred odjazdom na internát v BA, rozchádzam sa s priateľkou..... dokonca sú tu aj jej listy, čo mi písala na intrák, môj návrat opäť do Košíc, stretnutie so starými kamarátmi od ktorých som sa tak trochu vzdialil mojim štúdiom v BA, moje druhé zaľúbenie, moje opätovné štúdium na VŠ......
Radosť sa strieda s mojou melanchóliou, tak typickou pre moju osobu.
Je polnoc, a ja som prelistoval svoje spomienky. Teším sa, že sa mi podarilo zaznamenať moje pocity a spomienky na papier a už teraz sa teším na chvíľu, keď to budem čítať niekedy o ďalších 10 rokov.
Som rád, že mám na čo spomínať.
