Včera som zase zažil za bláznivý deň. Jednoducho mám pocit, že takéto dni prichádzajú samé . Už naobed prišla za mnou stará mama, aby som zarezal sliepku, že jej opadalo perie a že jej je ľúto ako sa trápi v mrazoch. No a ja som sa rozhodol, že jej radšej ušijem kabát. Ušil som celkom dobrý len chudera chodila v tom akoby mala udzerené tri promile. Evidentne to bolo pre ňu ťažké a nevládala s tým chodiť. Aj som sa bál, že keby niekto videl sliepku v kabáte, že by pri dome zastavila biela sanitka a muži so zvieracími kazajkami by ma chceli odviesť so sebou. Tak som to radšej nechal tak...
Večer sme sa išli s mojou polovičkou prejsť ku neďalekej hore kde je známe, že je dosť diviakov. Ešte aj jeden môj kolega z nočnej, ktorý tade chodí denne do práce, večer o osmej vždy nosí pri sebe petardy a hovorí, že tam stretáva diviakov pravidelne. Bola riadna tma a Peťa tam nechcela ísť lebo sa bála, ale ja:,, Davaj poďme sa prejsť´´!. Môj kamarát poľovník vždy opakuje. V lese sa ti nemá čo stať, tu ťa nezrazí auto, nespadne lietadlo ani ťa nezrazí vlak. Zver je plachá a ujde. To som jej ja opakoval. Blížili sme sa ku lesu asi 700m od najbližšieho obydlia. Len ako som doopakoval vetu, že tu sa jej nemá čo stať, bum !!! Pozriem sa na svah oproti a veľká čierna guľa sa rútila rovno na nás. Bolo to asi tak 120m vzdialené. Nebolo čas premýšľať čo to je: či pes, či diviak, či opitý, či triezvy človek čo nevie chodiť, či čo. V hlave máte vsugerované, že je to diviak. Peťa nič nevidela lebo ona chodí a nedíva sa či by ju niečo mohlo ohroziť zato ja som ostražitý v tomto veľmi. Vravím : ,,Bež ´´! No a netrebalo ju dvakrát prosiť, ani sa nepýtala o čo ide. Šprintovali sme obidvaja ale inaaaaaač ! Peťa ešte aj spadla a odrela si kolena, lebo sme v tej rýchlosti potme netrafili malý mostík cez priekopu a vbehli do nej. No a vyvalili sa. Ale keď máte zvýšený adrenalín, bežíte hlava nehlava ako o život! Dobehli sme vzali auto a opancierovaní v plechu sme sa tam hneď išli pozrieť čo to bolo. Nič som nevidel. Neskôr pri ceste naspäť sme streli jedného chlapca so saňami na chrbte. Stiahol som okno a opýtal :,, Počuj nebol si sa náhodou sánkovať tu na tom svahu ´´? Že bol. No a diviak zrazu stál pred nami. Vedel som, že to on bola ta čierna guľa čo sa rútila na nás. Všetci sa mi za to smejú, ale ja vám hovorím na tu vzdialenosť to nespoznáte a bežíte v snahe zachrániť si svoj život. Lebo keď počúvate, že diviaky sú premnožené a že chodia pomaly už dole do dediny myslíte iba na ne. Zase mám o jednu bláznivú historku v živote viac, ktorú budem deťom rozprávať ak nestretnem raz skutočného diviaka a teraz pre zmenu utekať nebudem.
