Akosi mi niektoré veci utekajú medzi prsty

Žijeme v dvadsiatom prvom storočí. Ľudstvo urobilo veľký krok vpred čo sa týka vedecko - technického pokroku, ale morálne sme niekde na úrovni Ríma, keď mu vládol Nero. Nahovárame si, že žijeme v demokratickej spoločnosti. Áno môžme slobodne vysloviť svoj názor doma, v krčme, na internete...Ale je náš názor aj akceptovaný? Sme to my, ktorí rozhodujeme o svojom osude? Ako je možné, aby naši, nami volení zástupcovia nás bez nášho súhlasu zatiahli do rôznych nadnárodných spoločenstiev, do vojen...? Stali sa z nás pohodlní, ľahostajní konzumenti. Nepotrebujeme rozmýšľať, hľadať. Stačí nám, ak nám niekto nasype zrno, my ho vyďobeme a sme spokojní. Sústredíme sa na hodnoty, ktoré sú prvoradé. Potrebujem prácu, v respektíve peniaze na byt alebo dom, aby som mal kde bývať. Potrebujem auto, aby som sa mohol dostať kam potrebujem. Ak sme sa rozhodli mať nejaké to dieťa, potrebujem peniaze navyše. Na seba, ako mysliacu ľudskú bytosť nemám čas. Konzumujem to, čo mi média poskytnú. Navyše mám možnosť stále proti niekomu byť, lebo namiesto toho aby sme sa spájali, sa delíme. Sme veriaci, ateisti, socialisti, komunisti, demokrati, fašisti, katolíci, islamisti, extrémisti nacionalisti... Každý z nás máme svoj názor. Názor, o ktorom síce aj hovoríme s niektorou skupinou ľudí, nikde nás však neposúva, pretože tí, ktorí v našom mene za nás rozhodujú o ňom nevedia, alebo vedia a nezaujíma ich. Nerozhodujeme o sebe. A tak aj keby malo deväťdesiat percent občanov iný názor na určité politické dianie, naši vyvolený rozhodnú v prospech opaku nášho názoru. Tak pomaly zisťujeme, že to čo nazývame demokracia, je v skutočnosti totalita. Sme ovládaní a zneužívaní v prospech vládnucej skupiny ľudí. Mám pocit, že žijeme v rozprávke. Sme ako Šípková Ruženka, alebo stojíme v dave a čakáme na niekoho, kto zakričí nahlas, že cisár je nahý.