Televízia, tlač a rozhlas sú dnes presýtené celebritami. Teda celebritami len v zmysle nejakého pseudovýznamu tohto slova. Jedná sa zvyčajne len o známe osoby a určite len veľmi výnimočne o významné osobnosti. Nezainteresovaný pozorovateľ potom nadobudne dojem, že v tejto našej spoločnosti vlastne nie sú žiadne významné osobnosti. Že v tejto spoločnosti nemáme vedcov, ktorí predsa len niečo znamenajú vo svete. Že tu nemáme osobnosti, ktoré pôsobia v celosvetových organizáciách. Že tu nemáme umelcov celosvetového významu. Že tu nemáme spisovateľov, ktorých diela sa prekladajú do svetových jazykov. Že úroveň tohto národa je skutočne na úrovni „banánovej“ republiky, kde vzdelanie národa nestačí na to, aby sa aspoň niekto, niekde vo svete presadil.
Je to smutné, ale je to tak. Ak inde vo svete sú rodáci hrdí na svoje skutočné celebrity a dokážu si ich vážiť, my nevieme využiť to, že práve títo ľudia nás dokážu vo svete zviditeľniť. Čo je ešte smutnejšie, veľa našich ľudí nie že sa teší z úspechu iných Slovákov, ale naopak od závisti sa snažia im ešte ublížiť.
Paradoxom tohto stavu je aj to, že si často viacej vážime našich mŕtvych predkov ako žijúce celebrity. Ľudia ktorí v živote dokázali veľa sú často vrhnutí do zabudnutia lebo väčšinu svojho aktívneho života prežili v minulom režime. V režime v ktorom sme žili všetci a ktorý sme si nevyberali, jednoducho sme sa tu narodili a žili presne tak ako nám to režim dovolil. Dnešný „páni“ sa už dnes dokonale zabezpečujú, aby prežili dôstojnú starobu. Pričom sa často dozvedáme v akých podmienkach žijú dnes ľudia, ktorý skutočne niečo dokázali, ale na starobu sa nestihli zabezpečiť.
Prečo sa nedokážeme postarať o naše „rodinné zlato“?
