Obdobie, keď sme mali byť všetci uvedomelí a správať sa tak ako to niekto nalinkoval, je za nami. Vtedy ideológovia viedli ľudí k tomu, aby človek cítil zodpovednosť za riešenie problémov celého sveta. V ďalšom kroku to viedlo k vytváraniu pocitu zodpovednosti za neriešenie problémov iných. Takže človek sa mal cítiť previnilo pre neúspech iných a v konečnom dôsledku mal obetovať vlastné hodnoty pre prospech iných.
Myšlienka pomoci a spolucítenia je v svojej podstate veľmi humanitárna a nedá sa s ňou nesúhlasiť. Táto pomoc a účasť musí byť ale založená na dobrovoľnosti. Je právom jedinca, aby posúdil mieru svojej zodpovednosti na riešení problémov iných. Pritom nikto si nesmie osobovať to, že bude rozhodovať ako sa máme správať v takýchto situáciách.
Každý z nás žijeme svoj život vo svojom svete a zvyčajne je len veľmi malý okruh tých, ktorí poznajú detaily nášho života. To znamená, že svoje problémy a ťažkosti nevystavujeme na obdiv, ale ich zvyčajne riešime v tom svojom svete. Pritom záleží len na našom rozhodnutí či môžeme a chceme sa podieľať na riešení problémov iných. Je to len naše slobodné rozhodnutie, že si najprv upraceme na svojom a potom budeme upratovať inde.
Pri tomto našom práve musíme akceptovať aj to, že keď si nevieme radi môžeme požiadať o pomoc s vedomím, že ten druhý má právo odmietnuť riešiť náš problém. My ho za to nesmieme odsudzovať, musíme jeho rozhodnutie prijať. Nikto nie je povinný vysvetľovať nám, prečo sa rozhodol práve tak ako sa rozhodol. Je to jeho právo a určite mal na svoje rozhodnutie dôvod.
