Častým javom bežného života je však aj to, že človek nie je ochotný priznať sebe a obzvlášť okoliu, že niečo nevie. Pritom už dávno sa medzi „najväčšími hlavami“ sveta hovorí, že poznanie vedie k tomu, že nakoniec vieme, že nič nevieme. Prečo je teda taký problém bežného života povedať: „ To neviem“? Prečo sme presvedčený že je hanba priznať nevedomosť a jednoducho sa spýtať toho, kto vie ako to je, čo to znamená atď. Veď práve na neznalosti jedného a znalosti toho druhého sa môže rozvinúť zmysluplný rozhovor, na konci ktorého môžu mať obidvaja dobrý pocit s rozhovoru.
Bežne sa stretávam s tým, že nevedomosť sa zakrýva rôznymi úskokmi a spôsobmi získať nejaké oporné body u spolubesedníka a tváriť sa, že v tomto som predsa zorientovaný. Často sa mi stane, že dostanem otázku a keď začnem na ňu odpovedať, tak ten kto sa pýtal mi do toho vstúpi a vysvetľuje mne ako to vlastne je. Chápem že to je preto, že nechce priznať neznalosť. Ale prečo? Prečo sa tvárime že všetko vieme? Prečo si nepriznáme, že toto nie je naša „parketa“ a radi sa necháme poučiť?
Niekedy sa dá tento prístup vysvetliť tým, že jednoducho chceme prekonať prekážku a dokázať, že to zvládneme. Napríklad keď zúfalo hľadáme cestu, alebo študujeme nesprávny cestovný poriadok a pritom sa stačí opýtať. Často je to ale snaha ukázať sa v lepšom svetle ako je skutočnosť, dokázať šéfovi, že veď ja to viem, alebo jednoducho byť najlepší, neomylný a dokonale ovládajúci celý tento svet. Lenže zvyčajne okrem toho „dokonalého“ si to o ňom nemyslí skoro nikto.
Keď si nepriznáme že niečo nevieme, vytvára sa dojem, že všetci všetko vieme. Dobre si však všetci uvedomujeme, že to čo nevieme ďaleko prevyšuje to čo vieme. Nakoniec aj veľa z nás vie, že nevedieť nie je hanba, ale veľmi neradi si to priznávame. Učme sa priznať že niečo nevieme, lebo ten druhý bude často veľmi rád keď nám môže pomôcť a poradiť, lebo pomáhať je prirodzená ľudská vlastnosť.
