Často rozmýšľam, prečo je to tak, že nevieme reagovať na myšlienky toho druhého. Prečo nenecháme dohovoriť toho druhého celú myšlienku do konca. Zvyčajne si domyslíme čo asi chce povedať a snažíme sa odpovedať skôr ako on dokončí. Možno nás to naučila škola, keď od nás chceli aby sme dokončovali začaté vety učiteľa. Tak som to nenávidel, pripadalo mi to tak, že ten učiteľ to nevie a chce odo mňa aby som dokončil jeho myšlienku.
Dnes keď aj ja som strávil nejaký čas ako učiteľ viem, že to bolo preto, aby učiteľ pomohol. Lenže toto pomôže vtedy keď človek skutočne nevie ako ďalej, ale nie vtedy keď uvažuje ako pokračovať. Nie každý predsa skladá myšlienky rýchlo, niekto zvažuje každé slovo. Naša reč by nemala byť len prúd slov ale mala by byť súborom myšlienok. V konečnom dôsledku by mala niečo ucelené vyjadriť a dokonca nejako myšlienku alebo názor uzavrieť.
Moje životné krédo, ktorého sa držím už dávno, je: "Ak chceš byť rozumný, nauč sa pozorne počúvať, pokojne odpovedať a keď nemáš čo povedať prestaň hovoriť". Myslím, že je to obrovská myšlienka ktorá by nás mala viesť k zvažovaniu všetkého čo vyriekneme.
