V tom sne som stretol človeka ktorý, takto rozprával o troch grošoch:
Vieš dnes už matematika neplatí, dnes už určite tretina nie je tretina. Žijeme predsa v modernom svete. Naši mocní nepopierajú, že príjem treba rozdeliť na tri časti. Dokonca aj to, že nejaká časť by mala ísť na podporu našich predkov. Niečo je treba aj pre našu mládež. No a to čo zostane tak sa rozdelí. Vznikla teda otázka koľko bude ktorá tretina. Ale aj to sme vyriešili.
Čo sa týka „vracania“ našim dôchodcom, je to asi takto. Tretina by bolo pre nich veľa, nie? Veď čo už oni potrebujú? Nakoniec to je tá generácia ktorá nás viedla 40 rokov, tak si nezaslúži. Nie? Čo na tom, že veľa z nich žije na hranici biedy. Čo na tom, že keď potrebujú lekára, tak musia presedieť hodiny v čakárňach. Čo na tom keď potrebujú operáciu tak musia mesiace čakať až príde na nich rad. Oni si už predsa zvykli a majú nás radi.
No a čo „požičaný“ groš? Tretina to teda nie, v žiadnom prípade. Naša mládež je predsa šikovná, ona sa vie o seba postarať. Veď sa len pozrite ako sa dobre uplatňujú naše deti všade vo svete. To že tam často umývajú riad a zadky? No veď ale aj to je práca. A že to robia aj tí čo úspešne skončili vysokú školu. No vidíte aké sú tie deti šikovné a neštítia sa žiadnej práce. Takže stačí im to čo majú.
Nakoniec rozdelíme tretí groš, alebo teda to čo zostalo. No nie sme dobrí? Nakoniec jedna tretina sú tri štvrtiny. Čo narobíš, tak to vyšlo, čo tam po matematike. Veď aj my potrebujem z niečoho žiť. Veď taký dom, s bazénom, tenisovými kurtmi, so strelnicou a autá pre celú rodinu predsa niečo stojí. No a predstavte si koľko stojí oblečenie a strava, zahraničné dovolenky aspoň tri krát do roka. Kde by sme na to vzali? Rodičia nám už nepožičajú, nakoniec nemajú z čoho. Deti toho zo zahraničia tiež veľa nepošlú, tak sa musíme postarať sami o seba.
Zrazu buchli dvere a ja som sa prebudil. Otvoril som oči, bol som udivený aký strašný sen sa mi sníval. Ešte šťastie, že sa to nikdy nemôže stať.
