Často iných ľudí obmedzujeme v ICH priestore, v dobrej viere im poradiť, ale pritom nemyslíme na ich vnímanie sveta a neakceptujeme ich pocity, lebo „tak sa to má“.
Myslím, že toto je podstata mojej dnešnej úvahy. Všetci máme právo urobiť chybu, či už z neznalosti, alebo nevedomosti prípadne z inej príčiny. Jednoducho je to dané tým, že nikto nie je neomylný a každý s nás robí chyby. Podstatné ale je to, že každý si musí byť vedomý, toho, že za chyby sa platí. Každý však má aj právo prijať trest za svoju chybu. Avšak trest nemôže byť „biľag“ na celý život. Nie je predsa na mieste, pri každej novej príležitosti zhrnúť všetky predchádzajúce výčitky na jednu kopu a ešte nakoniec pridať to najnovšie.
Obzvlášť ak je človek mladý a nadšený, stane sa že sa zmýli vo svojich predpokladoch a stane sa chyba. Je však dôležité mieru zavinenia posúdiť, dať priestor na to aby prijal trest, ale určite nie je na mieste prilepiť na človeka nálepku na vždy. Pričom často je tá nálepka taká viditeľná a tak často sa pripomína, že až psychicky deptá postihnutého. Takto frustrovaný človek sa veľmi rýchlo dostane na pokraj svojej schopnosti vyrovnať sa so situáciu.
Myslím, že v našom dnešnom živote sa tento jav veľmi často vyskytuje. Dokonca niekedy si niektorí priam zákerne robia zbierku „chýb“ voči niekomu, aby nakoniec tieto vysypali ako kýbeľ špinavej vody na nič netušiaceho. Obzvlášť neľudské je, ak sa toto stane dávno potom, čo človek za pôvodný priestupok prijal trest a snaží sa zabudnúť. Takto vyhrotená situácia je najhoršia vo vzťahu podriadeného s nadriadeným. Často sa však niečo podobné deje aj v rodinných vzťahoch.
Keď chceme mať dobré vzťahy v rodine v spoločnosti a na pracovisku mali by sme uznať každému právo na chybu. Na druhej strane, každý si musí byť vedomý, že za chybu bude musieť „zaplatiť“. Keď sa však účty vyrovnajú, všetci by mali akceptovať že už je to za nami a nikto nemá právo sa tomu bezdôvodne vracať, prípadne spájať s inou chybou.
Psychické vydieranie je priestupok proti ľudskosti a my sme predsa ľudia.
