Ahmad na úteku - nedokončený príbeh utečenca

Písmo: A- | A+

Pre utečencov máme medzinárodné dohody a zákony. Do týchto nariadení tlačíme životy ľudí, ktorí sa do nich nezmestia. A niekedy sa aj zmestia, ale im v tom bránime ... Pokračujem štvrtým článkom s vážnymi príkladmi na zamyslenie …

Tento blog pozostáva z vybraných textov z knihy Artura Domoslawskeho s názvom Vylúčení.

„Choď, tu budúcnosť nemáš. Azda sa tam uchytíš.“ Ahmad Rana spomína na posledné otcove slová so slzami v očiach. Z Pakistanu odišiel v obave o svoj život. V Bangkoku býva už tri roky. Nelegálne. Váhal s odchodom, bolelo ho, že opúšťa otca, matku, mladšiu sestru a brata, ale na druhej strane je lepšie byť živý a ďaleko (raz sa predsa stretnú) ako blízko a mŕtvy.

Ahmadovi rodičia mali malé gazdovstvo v dedinke číslo 269 v regióne Ghasset Pura, v provincii Pandžáb vo východnom Pakistane. Keď sa spoločenské ovzdušie začalo kaziť, susedia ich vyzvali: „Vypadnite odtiaľto!“

Prvým znakom šikanovania bola krádež zvierat. K Ranovcom si chodil brať kozy každý, kto si zmyslel, ako doma. V škole sa Ahmadovi od učiteľov dostávalo prezývok a poznámok typu: malý pankhart, hajzlík, vypadni. Spolužiaci mu tiež dávali zabrať.

Keď sa Ahmadov otec nechcel podvoliť nátlaku, susedia vstúpili na ich pozemok a spálili im dom. „Alebo vypadnete, alebo vás pozabíjame!“

Ranovci patria k odnoži islamu nazvanej ahmadíja. Odhaduje sa, že v Pakistane má asi štyri milióny stúpencov a celosvetovo – podľa rôznych zdrojov – od desať do dvadsať miliónov (asi jedno percento všetkých moslimov). Vyznávajú rovnaké učenie islamu ako ostatní moslimovia, ale s jedným rozdielom. Veria, že istý Mirzá Gulám Ahmad, ktorý pôsobil koncom 19. storočia ako náboženský reformátor, bol očakávaným mahdim, prorokom. Tento reformátor hlásal, že všetky náboženstvá pochádzajú od toho istého boha a mal by medzi nimi zavládnuť mier.

V sedemdesiatych rokoch Pakistan usúdil, že zástancovia ahmadíje nie sú moslimami. O desať rokov neskôr boli zavedené prísne zákony, ktoré im zakazovali prejavovať sa ako moslimovia. Za vyslovenie bežného pozdravu salam alejkum na verejnom mieste hrozilo stúpencom ahmadíje až trojročné väzenie. Podobne aj za nazývanie svojich modlitebných miest mešitami. Z náhrobného kameňa na mohyle Abdusa Saláma, pakistanského nositeľa Nobelovej ceny za fyziku, bol odstránený nápis „moslim“, pretože tiež vyznával ahmadíju. Prívržencov tejto odnože islamu utláčajú aj v iných moslimských krajinách, napríklad v Saudskej Arábii. OSN ich považuje za prenasledovaných ľudí a pomáha im pri získavaní azylu a presídľovaní.

Ahmadova rodina sa Ghaseet Pury presťahovala o tridsať či štyridsať kilometrov ďalej do Faisalabádu, najväčšieho mesta v okolí. ... Problémy začali v deň, keď si susedia všimli, že sa Ahmadov otec pohybuje v blízkosti starej mešity prívržencov ahmadíje. Všetko bolo jasné. „Vypadnite, lebo vás zabijeme!“ vraveli im zase.

Ranovci sa presťahovali do Khurrianwaly. Otec mal podnikavého ducha a otvoril si obchodík s odevami. Avšak správa o viere pána Ranu sem prišla omnoho skôr, ako to očakával. ... A jedného dňa dopadli na obchod kamene. „Vypadnite!“

Ahmadovmu otcovi a jemu samému sa vyhrážali, že ak neodídu, zomrú.

Prvého septembra 2012 niekto podpálil obchod. Všetko zhorelo do tla. ...

Otec podal na polícií trestné oznámenie, ale kto už by začal konať preto, že bolo ublížené stúpencom ahmadíje? Napísal list imámovi. ... Imám mu ponúkol, aby pracoval ako strážca mešity v Laháure, hlavnom meste provincie Pandžáb, kde bývajú tisícky vyznávačov ahmadíje. V roku 2010 tu členovia talibanu zaútočili na ich mešitu a zavraždili 84 ľudí.

Otec sa teda vydal za obživou do Laháuru. Matka, dve Ahmadove sestry a brat, ktorý sa o ne staral, zostali v Khurrianwale. Agresori našťastie nevedeli, kde sa byt Ranovcov nachádzal, lebo stál v inej čati mesta ako obchod. Rodina sa musela rozdeliť na neurčitý čas.

Na otcovu radu vycestoval Ahmad do Thajska.

str. 329 - 331

Rodina v Poľsku chcela Ahmadovi uhradiť všetky cestovné náklady z Thajska, prenájom bytu, jeho živobytie, pomôcť naučiť sa jazyk a postupne si nájsť prácu.

Návštevu poľskej ambasády v Bangkoku opísal Ahmadov známy metaforicky na sociálnych sieťach takto:

Poľsko: „Sme skvelí, pohostinní, súcitní a záleží nám na ľudskosti.“

Ahmad: „Ahoj Poľsko! Už roky utekám, pretože v mojej krajine ma chcú zabiť. Ukradli mi všetko, čo som mal. Vypálili mi obchod, v ktorom som pracoval. Tu v Thajsku si nemôžem nájsť legálnu prácu, pretože som tým, kým som. Nemám z čoho žiť, nemám žiadne vyhliadky. Je úžasné, že Poľsko pomáha takým ľuďom ako ja.“

Poľsko: „Samozrejme, postaráme sa o vás. Milujeme ľudstvo a bojujeme za utláčaných ľudí. Môžete požiadať našu krajinu o ochranu a len čo sa ubezpečím, že o sebe hovoríte pravdu, budete môcť odísť do Poľska. Pomôžeme vám. Sme skvelý pohostinný národ!“

Ahmad: „To je výborné! Mám naozaj šťastie, že mi do cesty prišlo Poľsko. Nech sa páči, tu je moja žiadosť o azyl.“

Poľsko: „Tu v Bangkoku ju nemôžeme prijať. Takúto žiadosť môžete podať až na území Poľska.“

Ahmad: „Áno, chápem. Mám ísť do Poľska a tam požiadať o ochranu?“

Poľsko: „Presne tak. Na vstup do Poľska vám stačí vybaviť vízum.“

Ahmad: „Výborne, som naozaj vďačný. Tak vás teda žiadam o vízum.“

Poľsko: „Vízum vám nemôžeme dať.“

Ahmad: „Poľsko, ale prečo? Veď si mipovedalo, že môžem prísť a požiadať o azyl ... (Ahmadovi sa podlamuje hlas, vyhŕknu mu slzy).

Poľsko: „Nuž ... na to, aby ste sa mohli uchádzať o vízum, nemáte príslušné doklady.“

Ahmad: „Ale nemám ich práve pre situáciu, v akej sa nachádzam a pre ktorú žiadam o azyl. V mojej krajine ma nenávidia, prenasledujú ma, útočia na mňa. Poľsko, Pakistan mi nedá doklady, ktoré odo mňa žiadaš k žiadosti o vízum.“

Poľsko: „To už je váš problém. Ďalší, prosím! Sme skvelí, pohostinní, súcitní a záleží nám na ľudskosti...“

Skutočná hlava 22, bezvýchodisková situácia.

Ahmad je podľa medzinárodného práva a kritérií OSN utečencom, hoci v Pakistane nie je vojna. Patrí k náboženskej komunite, ktorá je šikanovaná – a to je dostatočný dôvod. Jeho pokus o legálny príchod do Európy cez Poľsko je však z formálnych dôvodov – aspoň oficiálne – nemožný. Ak chce požiadať o azyl v Poľsku, musí sa nachádzať na poľskom území. No keďže vízum nemôže dostať, musel by sem vstúpiť nelegálne. A ak chce prísť nelegálne, musel by prejsť peklom riskantnej cesty cez Pakistan, Irán, Turecko, Stredozemné more a potom cez niekoľko ďalších nepohostinných európskych krajín.

Možno by sa mu to podarilo. Ale rovnako tak by po ceste mohol zomrieť, utopiť sa, zmiznúť...

V prípade Ahmada Ranu však neboli hlavným problémom zákonné predpisy. Skôr išlo o nepísanú prax, ktorá sa odvíja od toho, čo má väčšina z nás v mysliach a srdciach. Konzulárny úradník, ktorý prenasledovanému človeku odmietne vybaviť vízum, postupuje v súlade s líniou, vytýčenou vládnou mocou. Ide za dominantným postojom plným neochoty a nedôvery voči migrantom. Keby bola atmosféra iná, keby zhora prichádzali iné signály, predpisy by prekážku nepredstavovali. O to viac, že Ahmad by mal v Poľsku zabezpečené živobytie.

str. 333 – 334

Text blogu pochádza z knihy: Artur Domoslawski - Vylúčení, Absynt, 2018, str. 329 - 331, 333 - 334

Skryť Zatvoriť reklamu