Rasizmus a sociálne postavenie v Brazílii – „rasová demokracia“

Písmo: A- | A+

Rasizmus, sociálne postavenie a chudoba úzko súvisia. Všade. Tam aj tu. U nich aj u nás. ... Pokračujem ôsmym článkom s vážnymi príkladmi na zamyslenie …

Tento blog pozostáva z vybraných textov z knihy Artura Domoslawskeho s názvom Vylúčení.

Brazília bola poslednou krajinou na západnej pologuli, ktorá zrušila otroctvo (1888) a odvtedy tu neexistuje otvorená rasová segregácia.

Početné výskumy ukazujú, že medzi černochmi je viac analfabetov ako medzi bielymi kreolmi. Že černosi žijú kratšie a zarábajú oveľa menej.

Bádatelia tohto javu sa zhodujú v názore, že rasizmus v Brazílii sa nedá ľahko opísať aj napriek tomu, že po sebe zanecháva viditeľné stopy. Istá sociologička napísala, že rasizmus Brazílčanov je „rasizmus bez tváre, ktorý sa skrýva v tieni údajných záruk univerzálnych práv“, ale súčasne „uplatňuje diskrimináciu tam, kde sú tieto univerzálne práva len ťažko vymožiteľné“ – najmä vo sférach, kde existuje väčšia sloboda rozhodovania, ktoré je považované za súkromné (napríklad výber spolupracovníkov alebo známych podľa kritéria farby pleti). Tam sa sociálna kontrola uplatňuje len ťažko.

„Rasová demokracia“, ako hovoria Brazílčania – po našom zrovnoprávnenie -, naďalej zostáva nenaplneným sľubom.

Pred niekoľkými rokmi som sa vtedajšej šéfky úradu na úrovni ministerstva, ktorý má na starosti propagovanie rasovej rovnosti, Matildy Riberiovej pýtal na špecifiká a paradoxy rasizmu v Brazílii. Povedala, že černoch považuje svoj status za prirodzený. Jedni sú pánmi a tí druhí pre pánov pracujú. Jedni sú obsluhovaní, druhí obsluhujú. Černoch obyčajne necíti nenávisť voči belochovi, biely sa predsa oňho stará. To je perverzita „jemného“ brazílskeho rasizmu.

Slogan o „rasovej demokracii“ podľa jej vyjadrenia vymysleli elity, aby zapečatili dominanciu bielych. Tento mýtus mal umlčať diskusie o diskriminácii a predsudkoch. Veď máme „rasovú demokraciu“, nič meniť netreba. Potomkovia ľudí, ktorí boli kedysi pánmi života a smrti otrokov, sú teraz latifundistami, priemyselníkmi, majiteľmi médií. Oni vytvárajú imidž Brazílie ako krajiny „rasovej demokracie“.

Čierni Brazílčania neradi priznávajú, že sú diskriminovaní – to je ďalšia poznámka bývalej pani ministerky (Matildy Riberiovej), ktorá je vzdelaním sociálna psychologička. Vyplýva to často z národnej hrdosti. Áno, byť Brazílčanom mnohých ľudí napĺňa hrdosťou – lebo sú súčasťou obrovskej krajiny, ktorá priťahuje ľudí z celého sveta (karneval, futbal, turizmus, kultúra) a má dobré meno. Rasizmus sa do tohto obrazu nehodí, ale „rasová demokracia“ už áno.

Ako sa tento rasizmus prejavuje? Najčastejšie závislosťou čiernych od bielych. Miesto černocha je obyčajne v pivnici, kuchyni, a nie v living room. Kvalita jeho života závisí od nálady belocha: od toho, koľko mu zaplatí za prácu, či mu dovolí bývať v miestnosti pre služobníctvo, či mu dá použité šatstvo, či mu dovolí zjesť omrvinky zo stola. A aj od toho, či bieli páni pomôžu dieťaťu čierneho zamestnanca dostať sa do lepšej školy.

„Keď som už bola dospelá,“ hovorí ministerka, „otec pracoval ako správca na pozemku bielych majiteľov. Býval tam s druhou ženou a dcérami, ale ani jeho žena, ani dcéry nesmeli vojsť do domu pánov, mohli bývať iba v malom domčeku pre služobníctvo. Keď som ich navštívila, bieli páni ma pozvali k sebe. Odmietla som. Boli osemdesiate roky, študovala som vtedy na univerzite v Sao Paule. Bola som pre nich intelektuálkou, spoločenskou aktivistkou, človekom z inej úrovne spoločenského rebríčka a preto som si to pozvanie „zaslúžila“. Moju rodinu však považovali za sluhov.

Vzdelanie a peniaze ľudí „vybieľujú“. V Brazílii je známe príslovie: „Bohatý černoch je biely, chudobný beloch je čierny.“

A čo rasizmus černochov namierený proti iným černochom? Čierny policajt častejšie zastaví čierneho vodiča a častejšie zneužije svoju právomoc voči nemu ako voči belochovi. Prečo? Lebo je presvedčený, že reprezentuje úrad, hoci aj sám zažil rasovo motivované predsudky. Občas čierna domáca služobníčka preberá uhol pohľadu svojej panej a diskriminuje iných černochov. Ľudia v akomsi akte sebaobrany získavajú odstup od skutočnosti, ktorá bola príčinou ich poníženia a vžívajú sa do úloh svojich utláčateľov.

Text blogu pochádza z knihy: Artur Domoslawski - Vylúčení, Absynt, 2018, str. 383 – 386

Skryť Zatvoriť reklamu