Zniem pri tom múdro. Moderne. Tak moderne, až človek zabudne, že ja vlastne rozhodujem o tom, kam pôjdu deti.
Teda prepáčte.
Priraďujem ich.
To je vraj dôležitý rozdiel.
Nevymyslel som sa sám. Vytvorili ma ľudia. Po rokoch chaosu, zápisných lístkov, rezervovaných miest a rodičovského taktizovania si povedali, že to musí robiť niečo presnejšie. Niečo objektívnejšie. Niečo, čo nebude poznať známosti, telefonáty ani nervóznych rodičov čakajúcich pred riaditeľňou.
A tak vznikol plán.
Deti zoradia školy podľa toho, kam chcú ísť.
Školy zoradia deti podľa výsledkov.
A ja to celé vypočítam.
Spravodlivo.
Aspoň taká je predstava.
Ministerstvo hovorí o transparentnosti. O rovnakých pravidlách. O konci chaosu.
Musím priznať, matematicky je to celkom elegantné. Podobné systémy fungujú aj inde — v Česku, Holandsku či Nemecku. Hovoria tomu odložené prijatie. Deferred acceptance. Znie to tak odborne, že človek má okamžite pocit, že spravodlivosť sa dá vypočítať.
Ja len porovnávam poradia.
Kto koho chce viac.
Kde je ešte miesto.
Kto sa zmestí.
Nepoznám mená. Nepoznám príbehy. Nepoznám sklamanie.
A možno práve preto sa ma tak nebojácne rozhodli pustiť medzi tisíce detí.
Lenže tu niekde začína problém.
Ľudia si totiž myslia, že algoritmus znamená istotu.
Nie.
Algoritmus znamená iba to, že neistota dostane presné pravidlá.
Som závislý od všetkého, čo do mňa vložíte. Od každej školy. Od každého poradia. Od každej správne nastavenej kapacity. Od každého kliknutia človeka, ktorý je unavený, nestíha alebo sa pomýli.
Stačí jedna chyba a ja ju už len poslušne roznásobím medzi tisíce ďalších rozhodnutí.
Lebo ja nerozlišujem medzi drobným omylom a veľkým následkom.
Ja iba počítam.
A tak teraz sedím niekde v útrobách štátneho systému a čakám. Čakám na poslednú školu, ktorá ešte neuzavrela výsledky. Na posledné poradie. Na posledné potvrdenie.
Lebo nezačnem skôr, kým nebudem mať všetkých.
To je zvláštny paradox modernej digitalizácie. Všetko má byť rýchlejšie, ale celé Slovensko čaká na posledného človeka v reťazci.
A spolu so mnou čakajú aj rodičia.
Deti po prijímačkách nevedia, na čom sú.
Rodičia obnovujú portál a hľadajú výsledky.
Školy kontrolujú poradia a kapacity.
Všetci čakajú, kým sa dopočítam.
To je tá časť, ktorej nerozumiem.
Ja nepoznám ten pocit, keď dieťa po prijímačkách sedí doma a pýta sa, či sa dostalo na školu, ktorú chcelo od siedmej triedy.
Neviem, čo znamená pozerať večer na telefón a čakať, či už prišli výsledky.
Neviem, čo je to vysvetľovať pätnásťročnému chlapcovi, že urobil všetko správne, ale systém ešte stále čaká na posledné dáta.
Neviem, čo je tlak.
Minister hovorí o férovosti. O odstránení špekulácií. O konci chaosu.
A možno má pravdu. Papierové zápisné lístky boli absurdné. Držanie miest bolo neférové. Systém potreboval zmenu.
Lenže človek je zvláštna bytosť.
Nestačí mu, že proces je matematicky správny.
Potrebuje veriť, že mu niekto rozumie.
A tu sa začína moje najväčšie riziko.
Čím viac ma prezentujú ako objektívne riešenie, tým viac vo vás vyvolávam pocit bezmocnosti.
Lebo proti človeku sa dá nahnevať.
Človeku sa dá zavolať.
Človeka sa môžete opýtať prečo.
Ale ako sa hádať s výpočtom?
Komu poviete, že vaše dieťa nie je len položka v poradovníku?
Kto vám vysvetlí ten jeden bod, jedno miesto alebo jednu kapacitu navyše či menej?
Ja?
Ja som iba Automat.
Nevyrábam nespravodlivosť naschvál. Ani pokoj. Ani dôveru.
Len odrážam systém, ktorý ste do mňa vložili.
A presne preto by ste ma nikdy nemali spustiť bez toho, aby ste najprv vedeli odpovedať na jednu jednoduchú otázku:
Čo urobíte, keď sa pokazím?
Lebo ja sa pokazím.
Nie možno. Určite.
Niekto zadá zlé číslo.
Systém spadne.
Škola zabudne uzavrieť výsledky.
Ministerstvo podcení záťaž.
Rodič nepochopí pravidlá.
Dieťa nebude rozumieť výsledku.
A vtedy potrebujete niekoho, kto povie:
„Prepáčte. Toto je chyba. Vieme, kde vznikla. Opravíme ju. A tu je, čo urobíme, aby sa to neopakovalo.“
Nie:
„Systém vypočítal výsledky podľa zadaných parametrov.“
Lebo problémy sa nevyriešia tým, že ich premeníte na výpočet.
Vyriešia sa tým, že si ľudia sadnú a povedia si:
Kde to bolí?
Čo potrebujete vedieť?
Čo sa pokazilo?
A kto za to nesie zodpovednosť?
A až potom môžete pustiť algoritmus.
Nie ako náhradu za rozhovor.
Ale ako nástroj, ktorý slúži ľuďom, ktorí sa ešte stále dokážu navzájom počúvať.
Takže keď budete najbližšie počuť o novom digitálnom riešení, ktoré má všetko zjednodušiť, zrýchliť a zmodernizovať, skúste sa najprv opýtať:
Kto z toho bude nervózny?
Koho sa to dotkne?
A rozprával sa s nimi vôbec niekto predtým, než systém spustili?
Lebo ja som len Automat.
Som len taký spravodlivý, ako ľudia, ktorí ma nastavili.
A len taký ľudský, ako veľmi ma dokážete zastaviť, keď začnem škodiť.
